Ovládol horu najvyššej kategórie – Col de la Croix de Fer. „Ak by mi niekto povedal, že v kráľovskej etape budem prvý pod záverečným kopcom, neveril by som mu ani slovo,“ hovorí.
Nie je naškodu, že súťaž o zelený dres je už dávno rozhodnutá?
Určite by bola atraktívnejšia, ak by bol Fernando Gaviria stále vo Francúzsku. Ale Peter Sagan si túto pozíciu poctivo vybojoval, súperi mu len tak neustúpili z cesty.
Predsa len, druhá polovica Tour je už iba bojom o žltý dres…
To je pravda. Na druhej strane, Peter je taký dominantný, že dnes už neexistuje aní matematická šanca, aby ho niekto pred Parížom vyzliekol z dresu.
Čo vravíte na jeho výkony vo Francúzsku?
Je famózny. Táto Tour je jedna z najlepších, akú kedy išiel. Vyhral tri etapy, má obrovský náskok, aj štýl jazdy, ktorým sa prezentuje, vyznieva veľmi uvoľnene. Určite je vo veľkej pohode.
Je to najlepší Sagan, akého sme kedy videli?
Dá sa povedať, že áno – celú sezónu má skvelú. Aj keď, ktorú mal zlú, všakže… Každý rok dosiahol nejaký veľký výsledok, je to konštantný pretekár. Ale víťazstvo na Paríž – Roubaix, tri triumfy na Tour a k tomu zelený dres – to je teda poriadny výkon.
Zelený dres už má vo vrecku, na čo sa zameria počas zvyšných dní?
Stále má pred sebou dve šprintérske etapy, určite ich bude chcieť vyhrať. Predovšetkým tá posledná, ktorá sa končí v Paríži, je výnimočná. Podceniť však nemôže ani prejazd Pyrenejami, bude to tam veľmi náročné. Je však dosť skúsený na to, aby si to postrážil.
Už vám niekto pripomenul, že v pondelok bolo presne 10 rokov od vášho triumfu na Col de la Croix de Fer?
To bolo 23. júla? Naozaj? Vedel som, že tento rok to bude desať rokov, mnoho ľudí mi to počas etapy, ktorá sa končila na rovnakom kopci, pripomenulo. Presný dátum som si však nepamätal.
Bol to plánovaný útok?
Ani nie. Prebiehal už tretí týždeň pretekov, tuším 17. etapa, cyklisti už toho mali v nohách vyše hlavy. Aj preto bolo dosť jednoduché dostať sa do úniku – podarilo sa mi to na prvý pokus. Až by som povedal, že ani neviem, ako som sa tam ocitol. Ak je pretekár v úniku, naviac v kráľovskej etape, cíti obrovskú motiváciu a nohy vtedy pracujú úplne inak ako v štandardnom režime.
Spomínate si ešte, s ktorými pretekármi ste boli v štvorčlennej skupine?
Veru, aj na to som pomaly zabudol. Tuším tam bol Schumacher, s ktorým som to ťahal najdlhšie.
Stúpanie na Col de la Croix de Fer má viac ako 29 kilometrov. Na čo myslí cyklista počas dlhých chvíľ?
Musí sa sústrediť iba na výkon. Obzvlášť v takej náročnej situácii. Je to iné, ako keď sa vezie v pelotóne. Neustále kalkuluje, dáva si pozor, aby zbytočne neprepískol tempo, inak by mohol rýchlo skončiť.
Hlava pretekára nemôže ani na chvíľu odbočiť a zamerať sa na niečo iné?
Počas dní, v ktorých sa vyslovene preteká, na to nemá vôbec priestor, ihneď by sa mu to vypomstilo. Iné je to v tranzitnej etape, keď má okolo seba mnoho kamarátov, tam je možnosť, aby sa myšlienky uberali aj iným smerom, ako je cyklistika.
Vedeli ste, že pretekári na celkové poradie vás pod Alpe d'Huez doženú?
Samozrejme. Bol som mladý, plný elánu a veľmi motivovaný, ale o tom, že ma na poslednom kopci prevalcujú pretekári na celkové poradie, som ani na chvíľu nepochyboval.
Nebolo to trošku demotivujúce, keď vás po celodennom úniku postupne predbehla skupina favoritov?
Vôbec. Bola to moja prvá Tour, ak by mi niekto pred ňou povedal, že v kráľovskej etape budem prvý pod záverečným kopcom, neveril by som mu ani slovo. Človek musí byť aj realista, vedel som, aké cyklistické persóny idú za mnou.
Čakala vás v cieli aj nejaká špeciálna odmena?
Nie, jedine dohodnutý plat (smiech). Pre hlavného sponzora tímu však muselo byť fajn, keď bolo jeho meno na mojom drese v priamom prenose niekoľko hodín. Tour de France je predsa jedno z najviac sledovaných podujatí na svete.
Ikonické stúpanie na Alpe d'Huez sprevádzajú stovky tisíc fanúšikov, ktorí vytvárajú úzky koridor pre cyklistov. Bolo to príjemné či otravné?
Jednoznačne prevládali pozitívne pocity. Ľudia mi priali, nebol som ako Chris Froome, na ktorého si teraz dovoľujú. Mimochodom, vôbec sa mi to nepáči. Aj keď fanúšikovia možno majú pocit, že na Tour nemá čo hľadať, mali by to dávať najavo oveľa kultúrnejším spôsobom.
Tohtoročný pelotón najprv prešiel Alpy, do Pyrenejí sa vydá až v utorok. V čom sa tieto hory líšia?
Z pohľadu pretekára v ničom. Dlhé a tiahle, ale i kratšie a strmé stúpania, sú tam aj tam. Mne sa však lepšie jazdilo v Alpách.
Prečo?
Bolo to prostredím, vyhovovala mi tamojšia fauna a flóra – je iná ako v Pyrenejách, kde je teplejšie a suchšie.
Takže nedá sa povedať, ktorí cyklisti by teraz mali mať navrch?
Vôbec. Vychádzam len z toho, že tí, ktorým to šlo v Alpách, pôjdu dobre aj tento týždeň.
Ktorý z pyrenejských vrchov je najnáročnejší?
Jednoznačne Tourmalet. Zároveň to bol môj najneobľúbenejší kopec na Tour. Je to 30 kilometrov neustálej driny.
Presne taký dlhý bol aj Col de la Croix de Fer, kde ste vyhrali…
To je pravda (smiech). Tam sa však dalo aspoň na chvíľu oddýchnuť, na Tourmalete na to nie je priestor. Poznal som však aj takých pretekárov, ktorým mimoriadne vyhovoval.
Zdá sa, že v hre o celkový triumf sú už iba traja pretekári. Komu najviac veríte?
Geraintovi Thomasovi. V mojich očiach bol počas prvých dvoch týždňov najsilnejší. Ak chce vyhrať, nemôže mať slabší deň. Je dosť skúsený na to, aby to zvládol.
V stredu sa uskutoční ultrakrátka, iba 65 kilometrová etapa s horským dojazdom. Čo od nej očakávate?
Šialené tempo Sky. Organizátori Tour nemohli urobiť nič lepšie, ako zaradiť takýto deň do tohtoročného itinerára. Pre divákov to bude veľká šou.
Môže mať tentoraz s časovým limitom problém aj Sagan?
Má formu i skúsenosti, zvládne to. Ale nebude to mať ľahké, čiže žiadny pohodový deň, aj on musí zabrať.
Kde trvá etapa na Tour dlhšie – v cyklistickom sedle, alebo v komentátorskom kresle?
Trošku som sa obával komentovania, predstava, že budem niekoľko hodín rozprávať, ma desila. Ale cyklistika ponúka veľa tém, som prekvapený, ako rýchlo mi deň za mikrofónom ubehne.
Nepociťujete nostalgiu? Nekmitajú vám občas pod stolom nohy?
Vôbec, nie som typ, ktorý by žil zo spomienok. Tour de France som si užil niekoľkokrát, vôbec mi nechýba.