Ani tentoraz sa im cyklisti nevyhnú – po pondeľňajšom voľnom dni zamieria do preslávených Pyrenejí. Preto, aby zistili, koľko energie im ešte zostalo v nohách a pevnej vôle v hlavách. A tiež, aby rozhodli o tom, ktorý z nich sa zapíše do histórie ako víťaz 105. ročníka Tour de France.
Najväčšie cyklistické preteky na svete sú o horách. Vždy to tak bolo a zostane.
Miesta, ktoré neexistujú
Keď v roku 1909 dorazili jazdci do cieľa v Paríži, začal sa rodiť diabolský plán. Pelotón Tour de France mal za sebou 4497 kilometrov a etapy, ktoré sa neraz začínali skoro ráno. Tá s poradovým číslom 13 z Brestu do Caen merala 424 kilometrov a jej víťaz Paul Duboc strávil v sedle viac ako pätnásť hodín.
Málo, veľmi málo, povedal si Alphonse Steines, spolupracovník riaditeľa pretekov Henryho Desgrangea. Tour potrebuje novú výzvu, viac potu, driny aj utrpenia. „Čo keby sme pelotón poslali do hôr?“ opýtal sa svojho šéfa rodák z Luxemburska.
„Žartuješ?. Nie je Tour už i tak dosť náročná?“ naznačil veľké rozčarovanie Desgrange. „Nie je. Pretekári musia prejsť aj Pyreneje,“ odpovedal Steines. „Chceš odo mňa, aby sme ich zabili,“ skončila sa diskusia funkcionárov a novinárskych kolegov z L'Auto.
Myšlienku, ktorá zmenila chod cyklistických dejín, začali realizovať už nasledujúcu jar. Peyresourde, Aspin, Tourmalet a Aubisque – neľudské a nemožné. „Chceš, aby cyklisti šli do miest, ktoré hádam ani neexistujú. Veď tam nie je žiadna cesta. Vieš čo, choď si tam sám,“ rozčuľoval sa Desgrange.
Steines na nič iné nečakal. Plný nadšenia sadol do auta a poď ho na Tourmalet po ceste, ktorá dovtedy patrila jedine tamojším muliciam. A nezastavil ho ani sneh, kvôli ktorému musel po šestnástich kilometroch ostrého stúpania vystúpiť a pokračovať pešo. Po chvíli to vzdal aj jeho šofér: „Ďalej už nejdem, je šesť hodín, čoskoro bude tma. A zo Španielska sem v tom čase prichádzajú medvede,“ zúfal.
Zblúdilý cestovateľ
A tak Steines pokračoval sám. Malému pastierovi oviec sľúbil, že ak ho privedie na Tourmalet, dostane mincu. A ak s ním zvládne aj ďalší kopec, bude ďalšia. Presviedčal, ale nepochodil. „Musím sa vrátiť domov, inak ma naši zabijú,“ vravel chlapec.
Unavený a na cencúľ vymrznutý Steines zaspal na skale vedľa zasneženého chodníka a prebudil sa až na hlasné volanie. „Povedz, kto si, lebo vystrelím!“ „Som zblúdilý cestovateľ, hľadám Tourmalet,“ bránil sa vystrašene.
„Ach, to ste vy Monsieur Steines. Volali nám zo St. Marie-de-Campan, všetci vás hľadajú, sú tri hodiny ráno.“ Magazín L'Auto mal v neďalekom Bareges svojho korešpondenta Lanne Camyho, to bol ten muž, ktorý zachránil nešťastného funkcionára. Ponúkol mu horúci kúpeľ, čisté oblečenie, niečo pod zub a potom to prišlo…
Steines začal písať Desgrangeovi telegram: „Práve som prekonal Tourmalet. Stop. Veľmi dobrá cesta. Stop. Veľmi vhodná.“
O mesiac už stáli na štarte 326 kilometrov dlhej 10. etapy z Luchonu do Bayonu všetci favoriti. Octave Lapize, François Faber aj Louis Trousselier trpeli viac ako štrnásť hodín. Prvý z nich nevedel prísť v cieli organizátorom na meno. Veru, bol to brutálny deň – aj preto nakoniec prišlo do Paríža iba 41 pretekárov. Pôvodne ich bolo 110.
A hrdinom nebol iba víťazný Lapize. Gustave Garrigou zvládol celú etapu bez toho, aby zosadol z bicykla. Desgrange si tento výkon vážil natoľko, že ho odmenil stofrankovkou. Len si to predstavte – Peyresourde, Aspin, Tourmalet a Aubisque v jednom ťahu a na jednom prevode.
Nadľudský výkon.
Kováč pod Tourmaletom
O tri roky viedol na Tourmalete legendárny Eugene Christophe už o viac ako päť minút. Náskok, ktorý sa zdanlivo nedal stratiť, bol preč hneď počas následného zjazdu. Francúzovi praskla vidlica. Nepojazdný bicykel niesol na pleciach ďalších štrnásť kilometrov až do najbližšej dediny, kde vyhľadal kováča. Pravidlá v tom čase hovorili jasne: s opravou bicykla nesmie jazdcovi nikto pomáhať!
Zručný Christophe to zvládol. Do cieľa na Aubisque však prišiel štyri hodiny po víťazovi. Rozhodcovia mu naparili ďalších päť minút, lebo v kováčskej dielni mu pomáhal šliapať mechy pomocník. Ale to už nebolo podstatné, po tom všetkom skončil aj tak siedmy.
A o tom, čo sa pod Tourmaletom stalo, radšej nikomu nepovedal. Prasknutá vidlica, to by bola pre sponzora, akým bol Peugeot, predsa veľmi zlá reklama.
Pyreneje sú drsné, ale aj zradné. A nielen kráľovský Tourmalet. Zjazd z Aubisque je fuškou nielen pre nohy, ale aj hlavu – Holanďan Wim van Est by o tom vedel rozprávať.
V roku 1951 bol v žltom, keď sa jeho sen rozplynul v hlbokej priepasti hôr na španielsko-francúzskom pomedzí.
Trať bola úzka, posiata drobným štrkom a počas pretekov pršalo – doslova zabijak aj pre tých, ktorým už o nič nešlo. Van Est nezvládol ľavotočivú zákrutu a letel strmhlav do 300-metrov hlbokej rokliny. „Odhodil som len bicykel a chránil si hlavu. Počas niekoľkých sekúnd sa mi v mysli premietol celý život,“ vyhlásil neskôr.
Srdce stojí, hodinky idú
<A>Tam hore však existuje niečo ako cyklistický boh, inak by bol Van Est už dávno mŕtvy. Po sedemdesiatich metroch ho zastavila malá plošina na kopci, pretekár sa zachytil o jeden z menších stromov, ktoré tam rástli. On to prežil! Ľudia na kopci nemohli uveriť. A keďže vedenie pretekov nemalo dostatočne dlhé lano, aby ho odtiaľ vytiahlo, museli zviazať náhradné duše.
Jeho šťastie v nešťastí ihneď marketingovo využila spoločnosť Pontiac, dodávateľ hodiniek pre jeho holandský tím, keď uviedla na trh slogan: „Padal som sedemdesiat metrov, srdce sa mi zastavilo, ale moje hodinky Pontiac nie.“
Aj také sú Pyreneje na Tour de France. Kruté, občas neľudské, ale keď treba, tak aj krásne a milosrdné.