„Pretekári to majú náročné, v nohách si nesú stovky kilometrov. Chápem, že nie vždy majú chuť usmievať sa do fotoobjektívov,“ hovorí írska fotografka Karen M. Edwardsová (47).
Ktoré preteky vám najviac utkveli v hlave?
Človek s obľubou spomína na to, čo má v živote najradšej. Ak ide o cyklistiku, sú to monumentálne klasiky – špeciálne Paríž – Roubaix. Minulý víkend to boli moje tretie preteky, azda najemotívnejšie však pre mňa boli prvé z roku 2016. Zažila som atmosféru, o ktorej som dovtedy iba počula, bolo to špeciálne. Na velodróme v Roubaix vtedy vyhral Tom Boonen, fantastický chlapík – nikdy nezabudnem na jeho triumfálne gesto v cieli.
O Pekle severu sa vraví, že sú to najťažšie a zároveň najnebezpečnejšie preteky v cyklistickom kalendári. Aké sú z pohľadu fotografa?
Prežívame to rovnako ako pretekári – je to fyzicky, ale aj mentálne veľmi náročný deň. Ani tento rok to nebolo inak. Neustále som cítila, ako sa zadné koleso motorky kĺže, niekoľko kolegov som dokonca videla, ako spadli v sektore s dlažobnými kockami. Muselo to byť veľmi nepríjemné.
Ak je na pavé problém udržať sa na motorke, ako vôbec môžete fotografovať?
Zvyčajne zastavíme na niektorom mieste, ktoré je na to určené. Záleží to od povolenia od organizátora pretekov.
Máte v zbierke fotografiu, na ktorú ste výnimočne hrdá?
Áno, mám – ako každý z mojich kolegov. Pre mňa je to záber na Philippa Gilberta na pretekoch Okolo Flámska v roku 2017. Do cieľa som dorazila hádam ako posledná, ostatní už mali svoje pozície a boli pripravení fotiť prichádzajúcich pretekárov. Napriek tomu som sa nevzdala a cez fotoobjektív hľadala príbeh, ktorý by mohol osloviť. V tom sa mi v zábere zjavil Belgičan Gilbert, za ním trio jeho prenasledovateľov, potom pelotón, ktorý pracoval na plné obrátky – úchvatné. Bolo to iné ako zvyčajne, Gilbert si vyzul tretry z pedálov, bicykel dvihol nad svoju hlavu a prekročil cieľovú pásku. Pod slnečnými lúčmi pripomínal gréckeho boha. Bola som svedkom niečoho nezvyčajného, doslova som prestávala dýchať.
Čo je na fotografovaní cyklistických pretekov najťažšie?
Odlíšiť sa od ostatných kolegov. To platí predovšetkým o cieľovom priestore, kde každý jeden z nás má rovnaké podmienky aj výhľad. To je chvíľa, ktorá je asi najväčšou výzvou pre profesionálneho fotografa – spraviť záber, ktorý je zaujímavejší a žiadanejší.
Je vaša práca na jarných klasikách odlišná od ostatných pretekov?
Áno – bez debaty. Sú to podujatia, kde nielen cyklisti, ale aj ľudia okolo cítia zvláštnu hrdosť a zároveň aj zodpovednosť vydať zo seba maximum. Flámske klasiky sú synonymom histórie. Mojou úlohou je spraviť aspoň jednu fotografiu, ktorá dýcha emóciami.
Zdá sa, že sú to aj vaše najobľúbenejšie preteky…
Je to tak. Paríž – Rubaix a Okolo Flámska sú diametrálne odlišné od ostatných. Sú iba pre tvrdých chlapov. Mám rada ich históriu, miesta, ktorými prechádzajú, sú pre mňa magické.
Fotografovanie však nie je každému príjemné. Stretávate sa aj s odmietavými reakciami?
Ak nadobudnem pocit, že som nežiadaná, vycúvam. Cyklisti to majú náročné, v nohách si nesú stovky kilometrov, chápem, že nie vždy majú chuť pózovať do fotoobjektívov. Snažím sa byť mimoriadne citlivá. Ale väčšina z nich je skvelá a chápu, že zatiaľ čo ich prácou je točiť pedálmi, toto je zasa tá naša. A je aj v ich záujme, aby bola cyklistika prezentovaná v pozitívnom duchu.
Mali ste negatívnu skúsenosť?
Iba raz som sa priplietla do cesty niekomu, kto s tým mal vážny problém. Ihneď som sa vzdialila. Nepoviem však, ktorý pretekár to bol. Azda mal iba zlý deň. Cyklisti sú vystavení mnohým stresujúcim situáciám a ak sa pridruží aj nejaký osobný problém, nemusí to dobre dopadnúť. Pri mojej práci je dôležité nezabúdať na to.
A čo Peter Sagan? Je k vašej práci tolerantný?
Až príliš. O jeho osobu je suverénne najväčší záujem a napriek tomu to rešpektuje.
Z pohľadu súperov i fanúšikov je to výnimočný cyklista. Vnímate ho rovnako?
Absolútne! Je to ten najlepší ambasádor, akého tento šport môže mať. Zároveň môžem potvrdiť, že má rovnako skvelú povahu. V jeho okolí sa pohybuje veľa ľudí, aj preto obdivujem jeho trpezlivosť. Nie každý by v takej miere obetoval svoj čas pre druhých.
Je podľa vás fotogenický typ?
Jednoznačne. Fotiť ho nie je žiadne umenie, z každého obrázku srší jeho charizma. Aj preto má toľko fanúšikov po celkom svete i za bariérami na cyklistických pretekoch. Videla som nejednu ženu so slzami v očiach a pritom stačilo jediné: aby videli Sagana naživo. Vedia byť poriadne hysterické a občas aj nebezpečné.
Nebezpečné?
Stalo sa mi, že ma jedna z nich udrela po hlave. A dôvod? Pri fotografovaní som jej stála vo výhľade. Nuž, Sagan je v dnešnom pelotóne skutočná rocková hviezda.