Devätnásťročná Nitrianka Bibiana Lovašová, štíhla a útla blondínka, nespĺňa tradičnú predstavu šampiónky v ringu. Ale pred jej údermi majú rešpekt aj chlapi.
Už ste niekedy využili box aj v bežnom živote?
(smiech) To, našťastie, nie. Nikdy som sa ešte nedostala do takej situácie. Údery rozdávam, ale aj inkasujem len v ringu.
Ako sa mladé dievča dostane k boxu?
Venoval sa mu môj ocino. Ako dvanásťročná som nastúpila na osemročné gymnázium a ponúkali nám na výber rôzne krúžky. Medzi nimi bol aj kickbox, zdal sa mi pre babu netradičný a zaujímavý, rozhodla som sa, že ho vyskúšam.
Čítajte viac Senzačná medaila pre Slovensko. Mladučká boxerka berie z ME bronz
Nezaujal vás?
Tréningy ma spočiatku bavili, ale čoskoro som zistila, že sa nikam neposúvame. Na jeden tréning prišiel ocino, začal sa mi venovať a naučil ma viac ako profesionáli za mesiac. Bola som útla, mala 44 kilogramov a prekvapilo ma, že tréner mi dával za sparingpartnerku ženu o desať kilogramov ťažšiu, ktorá mala už desaťročné skúsenosti a do začiatočníčky sa pustila, akoby išlo o život…
To vás odradilo?
Zdalo sa mi, že toto nie je pre mňa úplne ideálne, ale športu som sa nechcela vzdať. Poprosila som ocina, aby mi našiel niečo, čo mi bude viac sedieť. Zaviedol ma do klubu, kde aj on kedysi pôsobil – do BC Stavbár Nitra.
To je klub, v ktorom pôsobíte doteraz?
Áno, som tam už sedem rokov. Hneď sa ma ujal tréner Pavol Hlavačka, všetko mi poukazoval a vysvetlil, od začiatku som mala výborný pocit. Stretla som tam mladý, perfektný kolektív.
Na tréningoch bolo vždy veľa zábavy. Povedala som si, tu chcem tráviť voľný čas. Tréner ma vždy upozorňoval na všetky chyby, ktoré som robila, rýchlo som napredovala. Prišli prvé úspechy, čo ma motivovalo.
Spočiatku sa však zdalo, že sa pustíte po inej ceste. Začínali ste s tancom…
Ako úplne malá som sa venovala zumbe, neskôr hip-hopu, ale bavili ma aj spoločenské tance. Ale lákalo ma vždy všetko kreatívne, chcela som si to vyskúšať.
Rada maľujem, teraz to skúšam najmä na plátno. Ale mojím najväčším hobby je varenie a pečenie. Krátko pred týmto rozhovorom som piekla pizzové slimáky. Moje sestry sa do nich pustili a myslím, že rodičom sa už nič neušlo.
Sestry tiež športujú?
Mám dve, šesťročné dvojičky. Chodia síce so mnou občas do telocvične, ale zatiaľ len povzbudzovať.
Koľko času venujete boxu?
Trénujem každý deň dvojfázovo. Najskôr ráno a potom poobede, po hodine a pol. Počas víkendov mávame často rôzne súťaže, turnaje, ligu. Prípravu si spestrujeme zápasmi so súperkami z rôznych krajín. Také stretnutie sme mali aj nedávno v Nitre, prišli dievčatá z Maďarska a Talianska, v Nitre sa predstavilo päť účastníčok olympijských hier. A aj my chodievame recipročne k nim. Na sparingoch sme boli už aj v Anglicku.
Máte v boxe nejaké vzory?
Prvým je môj tréner Pavol Hlavačka. Mal krásny boxerský štýl. Ten má teraz Talianka Irma Testa. Získala medailu na olympijských hrách a bola aj u nás na sparingoch. Neboxovala som s ňou, lebo patrí do vyššej hmotnosti, ale bola to česť, že som sa s ňou mohla stretnúť a sledovať ju.
Obdivujem aj Muhammada Aliho. To je obrovská legenda nášho športu. Videla som na archívnych záberoch aj zopár jeho zápasov.
Ktoré vlastnosti sú podľa vás v boxe najdôležitejšie? Rýchlosť, postreh, sila?
Na prvom mieste je disciplína. Bez nej by to nešlo. Kto ju nemá, má problémy už na začiatku. Tréner vždy vraví, že z dvadsiatich záujemcov vydrží jeden. Už viem, že má pravdu. Samozrejme, potom je to sila, pohotovosť. A tiež priebojnosť, odhodlanie.
Podľa trénera mám srdce bojovníka. Aj keď dostanem úder, idem ďalej, neplačem, že ma to bolí. Aj keď niečo schytám od chlapcov, silnejších, s vyššími váhami. Nikdy sa nesťažujem a nemám v očiach slzy.
Čítajte viac Hej, ty, poď boxovať s Vilom! Až po troch dňoch som zistil, že Alžírčanka je žena. Hendikep Sloveniek? Sú "len" dievčatá
Takže box vás nikdy nerozplače?
Ale áno, občas plačem. Keď prehrám… Až po zápase…
Stojíte v ringu aj proti chlapcom?
V zápasoch to, samozrejme, nie je povolené. Ale v tréningu je to úplne bežné. Trénujem so svojimi vrstovníkmi, ale často aj so staršími chlapcami.
Už ste schytali aj k. o.?
Ešte nie. V dievčenskom a často aj v ženskom boxe to rozhodcovia stopnú zvyčajne skôr. Zápas sa skončí na RSC, čo znamená, že ho ukončí ringový rozhodca. Po jednoznačnom priebehu či po zranení jedného zo súperov.
Čo rodičia? Nemajú niekedy obavy, keď sledujú ostré zápasy v ringu?
Babka sa s tým doteraz nevyrovnala, najradšej by mi box hneď zatrhla (smiech). Ale rodičia ma najviac podporili. Prvé tréningy boli pre mňa dosť náročné.
Najmä preto, že sme neboli rozdelení na skupiny, ale trénovali sme spolu, začiatočníci i pokročilí, muži i ženy. Niekoľkokrát sa stalo, že som zavolala mamine a vravela som jej, že sa mi nechce ísť na tréning, že zostanem radšej doma.
Ako zareagovala?
Nijako extra ma neprehovárala, ale povedala mi: Na tento tréning ešte choď. Uvidíš, že keď teraz prekonáš tento pocit, už si neskôr nikdy nepovieš, že na tréning nejdeš. A niečo podobné mi vravel aj otec, keď som mala pochybnosti, či pokračovať.
Tvrdil mi, že on to takisto zažil. Práve vtedy, keď sa mu najviac nechcelo trénovať, mal z tréningu najväčšiu radosť, zdal sa mu najlepší. Počúvla som a som spokojná.
Ženský box nie je stále u nás úplne bežný a rozšírený šport. Ako sa pozerá vaše okolie na to, že sa mu venujete? Stretávate sa aj s nepochopením?
To by som ani nepovedala. Ľudia sú skôr milo prekvapení. Musím si zaklopať, ale nikdy doteraz som nezažila negatívnu reakciu, keď som im vravela, že boxujem. Keď sa dozvedia, že som dokonca reprezentantka, sú možno trochu zaskočení. Tvrdia, že na to nevyzerám a zaželajú mi veľa šťastia.
Máte za sebou už celý rad úspechov. Ktorý si ceníte najviac?
Mám štyri slovenské a aj jeden český titul. Ale zo všetkého najviac si cením úspechy na medzinárodnej scéne. Medaily z majstrovstiev Európy, najmä z posledných do 23 rokov.
Získala som na nich bronz, hoci som patrila medzi najmladšie účastníčky. Mala som osemnásť, takže na tomto šampionáte môžem štartovať ešte niekoľkokrát. Z juniorského Svetového pohára mám zlato.
Po ktorom zápase ste prežívali najväčšie emócie?
Neskutočne som sa tešila po semifinále ME v Sofii, kde som napokon vybojovala striebro. To som bola dorastenka a vyradila som favorizovanú Turkyňu, veľa šancí mi pred zápasom nedávali. Turecko je v ženskom boxe veľmoc.
Veľkým zážitkom pre mňa bolo, keď som na majstrovstvách sveta v Alicante videla naživo spievať Roya Jonesa jr. To je obrovská legenda nášho športu, bola som šťastná, že som sa s ním stretla a urobila som si s ním spoločnú fotografiu.
Často trénujete i cestujete. Čo škola?
Na osemročnom gymnáziu v Nitre mám individuálny učebný plán. Do školy sa po rannom tréningu ponáhľam na tretiu hodinu a doháňam, čo som zameškala. O týždeň ma už čakajú písomné maturity, v máji ústne.
Bude maturita pre vás ťažšia ako zápas v ringu?
Dúfam, že nie. Nechcem sa chváliť, ale nie som zlá študentka. Reprezentovala som školu na vedomostných olympiádach, na geografickej, ale aj na matematickej pytagoriáde, vyhrala som aj krajské kolo. Zúčastnila som sa tiež na recitačných súťažiach.
Chcete aj po maturite študovať?
Určite. Už mám prihlášku na fakultu ekonomiky a manažmentu Slovenskej poľnohospodárskej univerzity, ale zvažujem ešte aj nejakú alternatívu.
Nedávno ste sa zúčastnili na predstavovaní novej kolekcie oblečenia na olympijské hry 2028. Vyskúšali ste si prácu modelky…
Športové centrum polície nám pripravilo nové dizajny, ktoré sme predvádzali. Veľmi ma to bavilo. Už ma oslovili viaceré modelingové agentúry a prebojovala som sa aj na celoslovenské kolo súťaže Elite Model Look. Táto práca ma láka, cítim sa dobre pred kamerou i fotoaparátom, ale nevedela by som to všetko časovo zladiť.
Nezutekáte nakoniec z ringu na mólo?
Kvôli modelingu by som sa boxu nevzdala. Ten má pre mňa príliš veľkú hodnotu, venovala som mu už aj veľa energie, rada by som toto úsilie zužitkovala.
Myslíte už na olympiádu v Los Angeles?
To je môj veľký sen. Rada by som na olympiáde štartovala. A doviezla si z nej aj medailu. Azda sa mi to raz podarí.