Doteraz najstaršie žijúci olympijský víťaz spod Tatier bol aj napriek veľkým úspechom známy svojou skromnosťou. Pre jeho nižší vzrast o ňom mnohí hovorili ako o malom veľkom mužovi slovenského boxu. Informáciu priniesol web tvnoviny.sk.
Ľudí, ktorí mali možnosť Janka (všetci ho tak volali aj napriek pokročilému veku) Zachara lepšie spoznať, neprestajne očarovával svojou osobnosťou. Ako informoval olympic.sk, bol veľmi slušný, milý, príjemný, zdvorilý a mierny, až sa ťažko dalo uveriť, že vynikal v takom športe, ako je box. Keď ho niekto upozornil na tento paradox, rád hovoril, že box je jediný šport, ktorý sa vykonáva v rukavičkách…
Muž drobnej postavy získal olympijské zlato v kategórii do 57 kg. „Keď som sa vyzliekol do trenírok, vyzeral som tak, ako keby som odišiel,“ rozosmial v auguste 2022 v Slovenskom olympijskom a športovom múzeu účastníkov spomienky na 70. výročie jeho olympijského triumfu.
Priznal, že nikdy nebol v ringu žiadny „bijec“ s drvivým úderom, ale vyznával technický box, výborne sa pohyboval a mal rýchle nohy, takže sa borcom so silnejším úderom vedel zvyčajne úspešne vyhýbať. Zo 430 oficiálnych zápasov v kariére vyhral 365.
Čítajte viac Hodinky od Čepičku a Stalinove spisy. Na jeho počesť plnili záväzky
Vyučený strojný zámočník Ján Zachara v 18 rokoch prvý raz reprezentoval ČSR, keď ho vybrali na I. všeslovanské majstrovstvá 1947 v Prahe. V mušej váhe do 51 kg tam spôsobil senzáciu, keď sa stal jej víťazom spoločne so Segalovičom zo ZSSR. Ich vzájomný súboj sa skončil remízou, aj keď podľa dobovej tlače mal jasne na body vyhrať Slovák. Bol to údajne jediný zápas Segaloviča v zahraničí v jeho živote, v ktorom nevyhral…
Po tomto úspechu Zachara prestúpil do klubu ŠK Baťovany, v ktorom cítil šancu boxersky rásť. Učil sa tam priamo od veľmajstra rukavíc a olympijského šampióna z Londýna 1948 Júliusa Tormu, ktorý pôsobil takpovediac ako „hrajúci tréner”.
V predslove knihy Miroslava Hazuchu „Virtuóz v ringu Július Torma“ Ján Zachara na margo svojho učiteľa a trénera napísal: „Zoznámili sme sa v Prahe v roku 1947 počas Všeslovanských majstrovstiev. Torma bol už od roku 1946 na Slovensku, kam prišiel už s manželkou a jej matkou z Budapešti. Keď sme sa zoznámili, ja som jeho slová a rady doslova hltal. Tormova boxerská inteligencia ma upútala. Túžil som zdokonaľovať sa, preto som odišiel z Trenčína za ním do Baťovian. Vtedy, v prvom období osamostatnenia, mi bol polovičným otcom. Naučil ma nepodceňovať súpera, ani dopredu sa pred ním neskláňať, teda nebáť sa. Torma bol pre mňa najlepší učiteľ a tréner.“
Napriek tomu, že už v čase OH 1948 v Londýne mal Zachara vysokú medzinárodnú výkonnosť, do britskej metropoly sa napokon nedostal. Zobrali mu síce aj miery na olympijské oblečenie, ale do výpravy potom namiesto neho nominovali funkcionára, ktorý z Londýna emigroval.
Čítajte viac Jubilant Zachara by nedal zlatú medailu ani za milión. Nepotrebujem ho
Od roku 1950, keď narukoval do Prahy, Zachara boxoval najprv za armádny ATK a po skončení vojenčiny dva roky za policajnú Rudú hvězdu. Pred OH 1952 v Helsinkách už vyzeralo isté, že na olympiádu tentoraz pôjde. Natrhnutie obočia pri tréningovom zápase s priateľom Majdlochom však jeho cestu do Fínska vážne ohrozilo. Našťastie, uznávaný Torma sa vtedy jednoznačne postavil za to, že do Helsínk Janko ísť musí – inak nepôjde ani on.
Do Helsínk na Hry XV. olympiády Zachara išiel ako člen armádneho klubu ATK Praha. Na OH boxoval v perovej kategórii do 57 kg v životnej forme. Postupne vyradil Švéda Wärnstrӧma, Juhokórejčana Sua, v ťažkom štvrťfinálovom zápase 2:1 Maďara Erdeia a v semifinále takisto 2:1 Juhoafričana Leischinga. Vo finále ho čakal Talian Sergio Caprari. Slovák v ringu naplno využil rýchle nohy, lepšiu kondíciu, aj presné zásahy. U dvoch z trojice rozhodcov vyhral a stal sa olympijským víťazom! Stalo sa to 2. augusta 1952…
„O boxerskej kráse sa vo finále nedalo veľmi hovoriť. Veľké výmeny som nemohol pripustiť, keďže Talian bol fyzicky silnejší. Prvé dve kolá patrili mne a to rozhodlo,“ vrátil sa v spomienkach po 70 rokoch k helsinskému finále.
Obhajoba zlata v Melbourne mu nebola súdená – na OH 1956 skončil Zachara v kategórii do 57 kg vo štvrťfinále po prehre s Fínom Hämäläinenom. V roku 1960 športovú kariéru ukončil ako štvornásobný majster ČSR a muž, ktorý zo 430 oficiálnych zápasov vyhral 365. Vo veľkej ankete Slovenský športovec 20. storočia obsadil v roku 2000 deviate miesto.
Čítajte viac Boxer Zachara dostal za zlato Stalinove spisy
Janko Zachara bol vzácny človek. „Stará škola“ – vyrástol v skromných pomeroch a bol veľmi skromný a slušný. Rovnako príkladne ako v športe si počínal aj v ďalšom živote.
Popri zamestnaní vyštudoval priemyslovku, popri zamestnaní už ako olympijský víťaz aj športoval a dlhé roky sa dobrovoľne a veľmi úspešne venoval trénerskej práci. Tomuto pôsobeniu sa venoval popri ťažkej fyzickej práci v horúcom prostredí odlievania ocele v továrni. Napriek tomu družstvo Spartaka SMZ Dubnica nad Váhom pod jeho vedením získalo tri československé ligové tituly. Dlhodobo sa venoval aj trénovaniu mládeže.
Ešte aj dlho po dovŕšení deväťdesiatky trénoval boxerskú mlaď v Dubnici nad Váhom, resp. v Ilave! Pri krste knihy o Júliusovi Tormovi v deň 70. výročia Zacharovho olympijského víťazstva v Helsinkách 1952 v auguste 2022 prezradil, že trikrát do týždňa chodieva trénovať chlapcov i dievčatá. Dozeral na ich gymnastickú prípravu pred samotným boxerským tréningom, ktorý viedol zhruba o dve desaťročia mladší Dušan Bučko.
Je zaujímavé, že dlhší čas sa podieľal aj na fyzickej príprave v tom čase najlepšej slovenskej bedmintonistky Evy Sládekovej, ktorá nás reprezentovala na OH 2008 v Pekingu.
Jána Zacharu veľmi zasiahla smrť manželky pred niekoľkými rokmi. Odvtedy každý deň meral cestu na cintorín. Posledné roky sa oňho starala dcéra, s ktorou obývali spoločný dom. Ona bola aj posledným človekom, ktorý ho videl živého. Krátko po polnoci z 1. na 2. januára ho ešte bola skontrolovať, či spí. Žiaľ, ráno sa už nezobudil…
Čítajte viac Ali by si poradil aj s Kličkovcami, tvrdí Ján Zachara
Medzinárodný olympijský výbor Jána Zacharu v roku 1997 poctil udelením Olympijského radu v striebre, ktorý v histórii dostalo len päť Slovákov. Získal aj diplom fair play Medzinárodného výboru fair play UNESCO v Paríži. Slovenskí športoví novinári mu v roku 2009 ako vôbec prvému v histórii udelili titul Športová legenda.
V roku 2003 mu prezident SR udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. Mesta Dubnica nad Váhom mu v roku 2008 udelilo čestné občianstvo.
Slovenský olympijský výbor, ktorý v decembri 1992 spoluzakladal, si ho uctil udelením čestného členstva v SOV, Zlatým kruhmi aj Zlatým odznakom SOV. A jeho menom nazval trofej Cena Jána Zacharu, ktorú SOV každoročne udeľoval dlhodobo mimoriadne úspešnému trénerovi mládeže.
V roku 2009 SOV o ňom vydal knihu „Zlatá za život”, ktorej autorom bol renomovaný publicista Marián Šimo. Stiahnuť si ju môžete TU. Už o mnoho desaťročí skôr napísal knižku „Majster pästiarskych rukavíc“ o Jánovi Zacharovi spisovateľ Rudo Moric…
Posledná rozlúčka s Jánom Zacharom sa uskutoční v stredu 8. januára od 14:00 h na cintoríne v Novej Dubnici. Zhodou okolností bude to v rovnaký deň, keď na Slovensko príde prezident Medzinárodného olympijského výboru Thomas Bach, ktorému Ján Zachara v roku 2016 pri návšteve delegácie SOV v Lausanne venoval miniatúrne boxerské rukavice so svojimi autogramami.