Zachara: Najväčšie, ale nie najkrajšie víťazstvo
Charakterizovalo ho veľké majstrovstvo, ale aj pokora a skromnosť. Spisovateľ Rudolf Móric jeho príbeh zvečnil v knihe Majster boxerských rukavíc. V ringu sa priam vznášal, vedel sa uhnúť i udrieť. Ondrej Sliacky o ňom napísal poviedku s názvom Motýľ v boxerských rukaviciach.
Foto: ČTK /
Ján Zachara sa v úvode svojej kariéry stretával aj s legendárnym Lászlóom Pappom, ktorý ako maďarský repatriant chvíľu pôsobil v Bratislave. Stal sa prvým pästiarom, ktorý získal tri zlaté olympijské medaily.
Ale jeho učiteľom i priateľom bola ďalšia legenda ringu – Július Torma, takisto maďarský repatriant, ktorý sa usadil natrvalo v Československu. Vďaka nemu sa dostal na olympiádu 1952 do Helsínk, kde vybojoval životný úspech.
Zachara splnil nominačné kritériá už do Londýna 1948, ale napokon na olympiádu cestoval namiesto neho ďalší funkcionár, ktorý sa navyše s výpravou nevrátil a bol z toho veľký problém.
Chceli ho vyradiť z olympijského tímu aj o štyri roky neskôr, hoci si opäť nomináciu vybojoval. Vtedy Torma vyhlásil, že ak nepôjde Zachara, nejde ani on.
„To zabralo, bol olympijský víťaz z Londýna a jeho slovo malo váhu, mohol si dovoliť povedať aj to, čo iní nie. Bol otvorený, často nevyberal slová, čo sa mnohým nepáčilo. Mal som rôznych trénerov, ale najviac som počúval jeho, najlepšie ma poznal, čo povedal, bolo pre mňa sväté,“ spomína Zachara.
Olympijské hry 1952 sa skončili triumfom československého športu. Boli to jeho najúspešnejšie hry v histórii, v hodnotení krajín obsadila ČSR šieste miesto. Zachara získal 2. augusta 1952 v helsinskej Messuhalli poslednú, siedmu československú zlatú medailu (7–3–3). Veľkú zásluhu na rekordnej medailovej žatve mal Emil Zátopek. Sám získal tri zlaté.
Aká bola Zacharova cesta k zlatu?
"Prežíval som hrdosť, že som dokázal vyhrať ako jediný Slovák, to bol unikát, všetky ostatné zlaté získali českí športovci. Mne mnohí neverili, tvrdili, že nemám šancu, že som borec bez úderu.
Vyhral som na olympiáde päť stretnutí za šesť dní. Pred každým duelom som ťažko zaspával. Každý súper bol iný, musel som meniť taktiku. Okrem finále mi dal najviac zabrať štvrťfinálový súboj s Maďarom Erdeim.
Foto: ČTK / Petr Mlch
Niekoľko mesiacov predtým som sa s ním stretol v Budapešti, bil ma ako žito. Dobre ma poznal, mimoriadne si veril, ale podcenenie sa nikdy nevypláca. V ringu som postupne zdolal Švéda Wärnströma, po ňom Juhokórejčana Su Byeong-rana, Maďara Erdeia, Juhoafričana Leischinga a vo finále Taliana Caprariho.
Finálový súboj som na videu videl neskôr veľakrát. Bolo to moje najväčšie, ale nie najkrajšie víťazstvo. Maďar Erdei mi sľúbil, že keď turnaj vyhrám, dá mi štangľu maďarskej salámy. Slovo dodržal."