„Pre miestnych Maďarov Slovan symbolizoval zvyšok Slovenska a naopak, pre Slovan bola Dunajská Streda maďarským zástupcom. Páčila sa mi tá rivalita,“ spomína bývalý útočník pred nedeľňajším zápasom DAC – Slovan, ktorý výrazne prehovorí do boja o titul.
„Pišta, bež…“ Povie vám to občas niekto?
(úsmev) Dnes nie. Už by som nebežal. Vraví sa, že športom k trvalej invalidite a ja mám už dva a pol roka jedno umelé koleno. S tým veľa nenašprintujete.
Bol v lige vôbec obranca, ktorý vám aspoň trošku stíhal?
Fú, nespomínam si. Azda až keď som hrával za Petržalku a v obrane som narazil na Lacka Pecka. Ten bol tiež poriadne rýchly. S ním to bola fuška.
A čo Kinder?
Vlado nie (smiech). On však používal pri futbale rozum. Keď ma chcel niekto zastaviť, musel faulovať, lebo ak som sa rozbehol, obrancovia už nestíhali. Taký Berco Juraško ma však vedel onakvejšie zastaviť – keď som ho prvýkrát videl na ihrisku, poriadne som sa zľakol.
Za koľko ste v tom čase zabehli stovku?
Nemám poňatie. Možno za jedenásť sekúnd, alebo jemne pod, fakt neviem. Behali sme skôr päťdesiatku, tú som vedel dať aj za šesť. Nikdy som šprint špeciálne netrénoval, akosi mi to pánbožko nadelil.
Vždy som bol najrýchlejší – aj za školu som behal na rôznych akciách. To bolo ešte za socializmu. Keď ma na staré kolená Vlado Weiss vzal do Artmedie Petržalka, spravil zo mňa obrancu. Vedel, že nikto z útočníkov mi neujde.
Čítajte viac Slovan? V zápase bude veľa emócií. Dunajskej Strede zväzuje nohy strach
Aj vám niekto niekedy povedal, aby ste sa dali na atletiku?
Jasné, našli sa aj takí, neustále to na mňa skúšali. Ja som však miloval futbal, ani nápad, že by som kopačky vymenil za tretry.
Mnoho hráčov, ktorí pôsobili v Slovane aj Dunajskej Strede, v minulosti nebolo. Ako sa vám to podarilo?
Keď som bol na vojne, slovanisti urobili trojvýmenu – Ekhardt z Trnavy šiel do Slovana, Tibenský do Spartaku a ja zasa do Červenej hviezdy, ktorú trénoval Juraj Szikora. Keď dostal ponuku viesť Dunajskú Stredu, vzal si ma tam spolu s Jančulom.
Tešili ste sa?
Veľmi nie. Som Bratislavčan, Slovan bol vždy môjmu srdcu najbližší, ale taký je a aj vždy bol futbalový život. No Dunajská Streda hrala v československej súťaži a dala mi šancu. V 1. lige som následne vydržal ďalších pätnásť rokov.
Bola medzi Slovanom a DAC veľká rivalita?
Samozrejme, keď na Žitný ostrov pricestovali belasí, vedeli sme, že z vlaku vystúpia stovky fanúšikov. Bolo to derby. Pre miestnych Maďarov Slovan symbolizoval zvyšok Slovenska a naopak, pre Slovan bola Dunajská Streda maďarským zástupcom. Páčila sa mi tá rivalita.
Poviem vám, smutno mi bolo, keď sa delila federálna súťaž. Slovan bol vždy akýmsi magnetom, chodili naňho fanúšikovia.
Ale zrejme ste boli rád, keď ste sa v roku 1992 vrátili do Slovana…
Áno, bez debaty. Bol som doma, v Bratislave. V Slovane – v najväčšom slovenskom klube. Čo sa histórie týka i popularity.