„Ale nejakú chvíľku na rozhovor ešte mám,“ usmieval sa na stretnutí s legendami, ktoré pred zápasom Slovákov proti Lichtenštajnsku pripravil oficiálny fanklub slovenskej reprezentácie.
Prečo nejdete na futbal?
(smiech) Ja sa na to radšej pozerám doma. Tam mám svätý pokoj.
Kedy ste boli naposledy na nejakom zápase?
Uf, to už je poriadne dlho. Azda keď som trénoval Senec. Ale že by som sa vybral na futbal len-tak, na to si veru ani nespomínam. Možno pri slávnostnom otvorení nového Tehelného poľa. Pravdou je, že keď bol covid, na futbal som trošku zanevrel. Nemalo to iskru, nebavilo ma to a asi som si postupne zvykol. Alebo inak: zrejme som aj zlenivel (úsmev).
Alexander Vencel st. chodí pravidelne na zápasy…
To áno, on je stará škola. Bez futbalu nedokáže existovať. Asi som trošku iný. No futbal si stále dokážem užiť. Hoci aj pred televíznou obrazovkou.
Napríklad?
Keď som sledoval duel Slovenska s Portugalskom. Prvý polčas bol z našej strany fantastický. Škoda inkasovaného gólu.
Vy ste v roku 1998 tomuto súperovi podľahli 0:3…
Pravda, aj vtedy mali skvelý tím. Teraz to však bolo vyrovnanejšie. Ťažko povedať, či je to tým, že naša reprezentácia sa zlepšuje, predsa len, bol to len jeden zápas. Ale veľmi sa mi páčilo, ako ich chalani napádali, Portugalci si s tým nevedeli poradiť. Sú však veľmi šikovní, stačila jedna individuálna akcia a brali všetky body.
Žiaľ, my takýchto strelcov nemáme. Niekoho, kto by to v pravej chvíli vzal na seba. Ktovie, asi sme niečo podcenili pri výchove útočníkov. Pravdou tiež je, že je ťažšie vychovať elitného zakončovateľa, ako špičkového obrancu.
V ktorej zo slovenských šancí by sa Jozef Majoroš presadil?
No predsa v tej Škriniarovej, keď minul hlavou (smiech). Ale nie, bolo tam viacero príležitostí, možno tá, keď si Ivan Schranz zle prebral loptu. Keby si to dal prvým dotykom pred seba, mohlo sa to skončiť inak. No nejdem ho kritizovať, veď koľko vyložených tutoviek som pozahadzoval.
Foto: ČTK / Zbyněk Stanislav
Vy ste hrali proti Figovi a spol. Bol to porovnateľný tím s dnešným Portugalskom?
Všetko sa vyvíja, Ronaldo akiste priviedol iné mužstvo. Ale na tú dobu to bol hviezdny mančaft. Tiež sme mali proti nim šance, svojim spôsobom sme dopadli rovnako ako dnešná generácia reprezentantov.
Zatiaľ čo my sme nič nepremenili, Portugalsko triafalo do čierneho. Spomínam si, že po záverečnom hvizde som mal zmiešané pocity. Dnes môžem o tom stretnutí hovoriť, čo chcem, výsledok 0:3 hovorí za všetko.
Ale aj Česko malo v tom čase silný tím a zdolali ste ho 2:1…
A viete, ako ma v Drnoviciach podpichovali, že určite prehráme 0:3? Stále som to mal na tanieri. No písal sa rok 1997 a ten bol naozaj fantastický. To bol mesiac, keď som nastúpil v troch reprezentačných zápasoch – proti Česku, Juhoslávii a Španielsku – a dal som tri góly. Ktovie, asi na mňa sadla forma.
To je to, keď útočník dá gól zo všetkého, do čoho kopne?
Presne tak. Boli časy, keď som trénoval aj 20-krát toľko a ani za pána mi to tam nepadlo. Z vyložených šancí som triafal brvná, žŕdky, kopal to vedľa, len nie trafiť sieť. A v roku 1997 to bolo zasa presne naopak.
Rozmýšľali ste, čo bolo za tým?
Asi zmena klubu. Z Viktorie Žižkov som prestúpil do Drnovíc a tam sa zišla naozaj dobrá partia. Začal som si veriť. V prvom zápase som zostrelil Karvinú a potom to už šlo samo.
Čiže neskoršie ocenenie Futbalista roka Slovenska sa dostalo na správnu adresu…
Nečakal som to, bolo tam viacero adeptov. Keď sa vám však darí v práci, máte z toho dobrý pocit. Takto to funguje asi všade. Bolo to naozaj pekné obdobie.
Na rozdiel od dnešných klubov sme sa mali od koho učiť, za federálu sa mohlo odísť do zahraničia až po tridsiatke, takže tu bola kvalita. A boli aj výsledky, veď ako mládežnícka reprezentácia sme v kvalifikácii na olympiádu neprehrali zápas.
Foto: ČTK / Zbyněk Stanislav
No nemrzí vás, že ste do zahraničia nemohli odísť skôr?
Ktovie, so Žižkovom sme hrali proti Chelsea (2:4) a ja som dal oba góly. Možno by si ma dnes niekto všimol. No pravidlá to nedovoľovali, musel by som byť v reprezentácii a v nej odohrať aspoň 75 percent zo všetkých zápasov. Inak by som víza nedostal. Taká však bola doba. Priniesol ju život, ale aj tak to bolo fajn. Pri futbale som napriek tomu zažil krásne obdobie.
Ale na veľký reprezentačný turnaj sa vám postúpiť nepodarilo…
Narazili sme na silnejšie tímy. Na druhej strane, vtedy bol iný postupový kľúč, na Euro nešlo 24 tímov. Azda nám chýbalo pár skúsených hráčov z top líg. Ako neskôr Škrtel s Hamšíkom. Keď hráte v Liverpoole, naberiete iné skúsenosti.
Sledujete aj Slovan, za ktorý ste hrávali?
Smutné, ako vypadol s Limassolom. Dostal poriadnu facku. Nám ju kedysi dala Famagusta. Ale viete, čo je na športe najkrajšie? Že bude ďalšie ráno a vy môžete opäť makať na tom, aby sa vám takáto prehra viac nestala. Facky boli. A veľké. Aj ja som nejednu dostal. Naučí vás, že nemáte lietať, ale zostať pri zemi.
Aký bol váš prechod do civilného života po kariére?
Ihneď som si začal robiť trénerskú licenciu a pod krídla vzal mládež v ŠKP Bratislava. Bolo to náročnejšie obdobie, lebo na jednej strane som chcel zostať pri futbale, ale financie do mládeže neboli.
V Dúbravke mi dávali 4500 korún mesačne, ale prejazdil som 6-tisíc. Áno, mal som niečo zarobené, ale aj tak sa po čase na vás manželka začne pozerať, že máme deti a takto to ďalej nejde. Prekážala mi ešte jedna vec.
Aká?
Ľudia majú predsudky. Myslia si, že futbalista, ktorý ukončí kariéru, okrem futbalu nič iné nevie. Neveria, že môže fyzicky pracovať. A keď mu náhodou dajú šancu, potom sú prekvapení. Akoby nechceli vidieť, že hráči vedia drieť. Napokon, robili to počas celej kariéry.
Foto: Instagram
Prečo ste nezostali pri trénovaní?
Bol som v juniroke Slovana, potom v Borčiciach, v Liptovskom Mikuláši a nikde to nebolo finančne tak dobre ohodnotené, aby som za tým pachtil. Tréneri to nemajú jednoduché, lebo doma ich čaká manželka, ktorá sa počas života s nimi aj pätnásťkrát presťahovala, počas aktívnej kariéry im robila servis a potom strádala, lebo trénerstvo je záležitosť neistá.
Čomu sa dnes venujete?
Doma si najviac užívam záhradku. Inak robím stavebného technika v Gabčíkove na priehrade. Je to v pohode práca, bývam odtiaľ desať minút autom. A teraz si vezmite, že by prišla ponuka na trénovanie, vzal by som ženu, odišiel z práce a po polroku sa so mnou rozlúčili. Je mi to treba? Navyše, konečne mám voľné víkendy (úsmev). O tom sa môže hráčom a trénerom len snívať.
Zatvárate teda dvere pred futbalom?
Nie, život beriem taký, aký je. No niekto by ma musel osloviť s dlhodobou víziou.
Keď sa dnes prejdete po ulici, každý futbalový fanúšik vás spozná podľa dlhých vlasov. Marek Hamšík svojho „kohúta“ po kariére zhodil. Vy na svoj účes nesiahate?
Manželka chcela, aby som si ho nechal. Jedine na vojne museli ísť vlasy dole, nebol som z toho šťastný, no armáda je armáda. Uvidíme, možno príde čas na iný strih, alebo to samé raz vypadá.
Spoluhráči vás nikdy nechceli oholiť?
Ajááj, a koľkokrát. (smiech). Mnohí chceli so mnou stávkovať. Napríklad, že keď vyhráme titul, vlasy pôjdu preč. Nikdy som na to nepristúpil. Na ostatné veci by ma prehovorili, ale na iný účes nie. Ani manželka si to nezaslúži za to, koľko rokov so mnou vydržala. Klobúk dole pred ňou.
Mnohí športovci takto vravia o svojich polovičkách…
Stoja pri nás v lepších aj horších časoch a samé vychovávajú deti, lebo keď sa začala príprava, bol som väčšinou preč. Dnes sú už veľké, mám dokonca aj dve vnučky. Mladšia by mohla byť veru aj futbalistka. Má naň talent. Je vzdorovitá a zaťatá.
Alebo si počkáte na vnuka…
Júj, toho by som veľmi chcel. A nemusel by hrať ani futbal. (úsmev). Malého a čiernookého.
