Predstava do budúcnosti bude viac o naháňaní traťových rekordov alebo skôr priblíženie maratónu čo najväčšiemu počtu účastníkov?
Maratón v Košiciach spoločnosť vníma aj ako prestížnu športovú udalosť, preto máme sťaženú situáciu oproti tým, ktorí sa zameriavajú len na masový aspekt a rezignujú na športový výkon víťaza. My sme malí, nie bohatí, ale chceme sledovať oba ciele. Nechceme teda zľaviť z masovosti, ale ani zo športovej hodnoty výkonov tých najlepších.
Viete si predstaviť, že košický maratón raz prekoná magickú hranicu 10 000 účastníkov?
Viem a verím tomu, že to bude už v roku 2014, keď oslávime 90 rokov. Toto výročie by mohlo byť veľkým impulzom pre ľudí. Keď si uvedomíme, že číslo účastníkov rastie každý rok o tisícku, nie sme od tejto teórie príliš vzdialení.
Čím je maratón pre ľudí taký zaujímavý, že priťahuje masy?
Toto je otázka, ktorú si kladú ľudia stáročia a v modernej dobe od roku 1970. Je to začiatok bežeckej revolúcie, ktorú priniesol maratón v New Yorku. Vtedy sa to bralo ako novinka, ktorá možno prerazí, ale časom príde zase niečo nové. Bežecký vytrvalecký boom však pokračuje ďalej. Ľudí láka čoraz viac prekonávať samých seba, zmeniť zaužívaný životný štýl a dokázať niečo výnimočné. Uverili sme tomu, že vďaka odbehnutým maratónom budeme zdravší, výkonnejší a budeme mať nový, lepší pohľad na život a zároveň nájdeme jeho náplň.
Dorazila maratónska revolúcia už aj na Slovensko?
Maratóny dnes zápasia nie s tým, kde a ako hľadať nových účastníkov, ale naopak – ako uspokojiť všetkých záujemcov o štart. Je príjemné zistenie, že táto novodobá maratónska vlna dorazila aj k nám a že sa aj Slováci začali hýbať. Zvyšujúci sa počet účastníkov v Košiciach je najmä nárastom domácich ľudí a to je dobrá správa pre Slovensko.
V minulosti ste ako bežec absolvovali niekoľko najväčších svetových maratónov vrátane toho v New Yorku. Akú inšpiráciu ste z nich načerpali?
Newyorský maratón som absolvoval štyrikrát. Môj prvý v roku 1992 bol pre mňa školením o tom, ako sa to robí inde a ako by sa to mohlo robiť aj u nás. Potom som také školenia absolvoval v New Yorku ešte trikrát, tiež v Londýne, Paríži, či Bostone. Bola to pre mňa veľká inšpirácia, ako sa dokáže tvoriť maratónska komunita. Bolo úžasné sledovať, koľko dobrovoľníkov sa tam zapája len preto, aby mohli pomôcť pri niečom veľkolepom, z čoho majú dobrý pocit tisícky ľudí. Takéto prebudenie ľudí slovenské prostredie potrebuje, aby sa prihlásili k takýmto aktivitám.
Spomeniete si na úsmevnú príhodu, ktorú ste zažili ako organizátor pri košickom maratóne?
Je ich veľa. Úsmevnou dnes už zostáva tá z roku 1991, keď sme plní organizátorského elánu získali automobil Volkswagen, ktorý mal byť prvou cenou pre mužského víťaza. Zlyhala však logistika a konkrétne auto deň pred pretekmi v Košiciach nebolo. Preto sme sa v noci pred pretekmi vybrali do Rakúska a z jedného z viedenských obchodov sme si požičali auto, ktoré už bolo jazdené. Priviezli sme ho do Košíc, odmontovali značky, vypucovali a tvárili sa, že je to novučičké fáro určené pre víťaza. Nebudete veriť, ale skutočne nový model auta sme odovzdali víťazovi Vlastovi Bukovianovi až vo februári nasledujúceho roku. Trvalo teda ďalšie tri mesiace, kým sme to celé s Volkswagenom dali dokopy. Vtedy zlyhala komunikácia.
A skutočná nepríjemnosť?
V roku 1994 sme mali na štarte Ahmeda Salaha z Džibuty, absolútnu maratónsku hviezdu s osobným rekordom 2:06 h. Vyplatili sme mu nemalé štartovné a on potom nedokončil preteky. Bolo to aj poučenie a na základe toho sme zmenili stratégiu práce s najlepšími svetovými maratóncami.
Aké náročné je do Košíc dotiahnuť maratóncov s osobnými rekordmi na úrovni 2:10 h, čiže svetovej extratriedy?
Vzťahy fungujú cez ich agentov a to výlučne. Dlhodobo máme dobré vzťahy s celou plejádou týchto agentúr, je to naše know-how a kredit. Ľahké to nikdy nie je, pretože konkurencia je obrovská. Každý týždeň je vo svete množstvo maratónov. Výber je síce väčší, ale dopyt ešte väčší najmä u žien.
Špičkoví maratónci sa asi zháňajú ťažšie ako šprintéri či strednotratiari, ktorí majú reálne oveľa viac možností štartovať na mítingoch ako vytrvalci v behu na 42 195 m. Je to tak?
Dobrá otázka. Laici si neuvedomujú, že maratón je trochu iná kategória ako tradičné mítingy s množstvom iných bežeckých disciplín. Tam je ponuka široká a jednotlivé mítingy si môžu prizývať majstrov sveta či Európy aj každý víkend. Ja nikomu nezávidím, ale u nás je tá situácia oveľa komplikovanejšia. Špičkoví maratónci majú dva štarty do roka a existuje obrovská konkurencia, ktorá tých najlepších dokáže preplatiť. Situácia v maratóne a dráhovej atletike je diametrálne odlišná.
S čím by ste boli spokojní po skončení 89. ročníka MMM?
Morou organizátorov všetkých maratónov sú fatálne udalosti, keď bežci skolabujú na trati. My chceme veriť, že sa nám to bude naďalej vyhýbať. Po druhé chceme dosiahnuť u ľudí, ktorí zaplnia košické ulice pocit, že sú svedkami výnimočnej udalosti, ktorá nemá len športový, ale celospoločenský rámce a oplatí sa ju vidieť. Aby tak, ako sa chodí domov na Vianoce či Veľkú noc, sa naďalej chodilo v októbri do Košíc na maratón.