Dôkazom toho je 6. miesto z majstrovstiev Európy v Helsinkách na 800 m a 8. priečka na olympijských hrách v Londýne na 1500 m.
„Po ôsmom mieste na olympiáde v zlepšenom slovenskom rekorde a v prakticky novej disciplíne to môžem považovať za najviac vydarenú sezónu v kariére. O to viac, že sme sa až tak cielene a vedome nepripravovali na tisícpäťstovku, ale na osemstovku. Zmena prišla až po majstrovstvách Európy. O to viac ma teší, že to vyšlo,“ vravela v rozhovore pre Pravdu 28-ročná Martinčanka.
Dá sa ešte stlačiť čas 4:02,99 min, ktorý ste zabehli na 1500 m? Bude tisícpäťstovka jasnou prioritou do budúcnosti alebo ešte pomýšľate aj na slovenský rekord na osemstovke?
S tým slovenským rekordom na osemstovke to už pôjde asi ťažko. Momentálne preferujem tisícpäťstovku. Verím, že na tejto trati mám ešte veľké rezervy. Osemstovky však budem naďalej behávať pre rýchlosť, tak ako som predtým behávala štyristo metrov. Na olympiáde mi to veľmi pomohlo, lebo som v závere mohla uplatniť viac svoju rýchlosť než vytrvalosť a v tom bola moja výhoda pred súperkami, ktoré sú špecialistkami len na 1500 m.
Cítite, že vám po úspechu na OH stúpol počet fanúšikov?
Ešte stále mi nejakí píšu. Na vystúpenie v Londýne sa nedá len tak zabudnúť. Či už to boli esemesky, maily alebo aj rôzne prosby o podpísanie a poslanie kartičky, ktoré prišli poštou. Paradoxné je to, že najviac fanúšikov je z Poľska a Nemecka a naposledy sa mi ozvali dvaja z Číny, ktorí chcú, aby som im poslala kartičku. Hreje to pri srdci, keď si uvedomím, koľko ľudí dokáže oceniť môj výkon. O to viac, keď je to prakticky cudzí človek, ktorého vôbec nepoznám.
Ako sa Poliaci alebo Číňania dostanú k vašej adrese?
Mám ju na svojej internetovej stránke, mailovú aj poštovú. Niektorí sú takí milí, že mi pošlú poštou obálku aj so známkami. Takže ja len vložím do obálky kartičku a pošlem ju späť.
Stali ste sa po olympiáde známejšou ako predtým?
Asi áno. Prejavuje sa to všelijako. Keď som prišla do Zürichu na preteky Diamantovej ligy, tak ma už pred hotelom čakali zberači autogramov s vytlačenými mojimi fotkami a žiadali o podpis. Tých kartičiek mali neúrekom. Ani neviem, odkiaľ ich toľko vzali. Nie sú to obyčajní fanúšikovia, ale zanietenci, ktorí sú ponorení do disciplíny telom aj dušou. Majú veľmi dobre zmapované, ako som bežala, v ktorej časti pretekov som mala kolíziu, či som zakývala do kamery a podobne. Je veľmi dojemné, čo všetko o mne vedia.
Koľko testov na doping ste absolvovali v tejto sezóne?
Nemám ich presne spočítané. Do olympiády museli byť minimálne dva, no mala som už štyri. V Londýne bol potom piaty a v Zürichu šiesty. V októbri sa dopingoví komisári unúvali dokonca ku mne domov, takže som ich vlastne absolvovala sedem.
Ako to je s vaším sponzorským zázemím? Nastali po olympijských hrách nejaké zmeny?
Žiaľbohu, zatiaľ nie. Viem, aká je situácia v slovenskej atletike a nerobím si ilúzie. A hoci náš šport sa začína prvým písmenkom v abecede, tak v reálnej podpore je niekde za písmenom Z. A mrzí ma tiež postoj vedenia mesta Martin. Podpora atletiky je nulová. Pritom predo mnou boli v tomto meste ďalší dvaja olympionici Štefan Balošák a Miroslav Vanko. A napokon aj môj tréner Pavel Slouka bol veľmi dobrý bežec. Človek dokáže bez toho žiť, ale čakala by som aspoň drobné ocenenie, prijatie alebo niečo podobné. Nič také sa nestalo.
Môžete prezradiť, ako sa zrodilo uprostred sezóny rozhodnutie dať prednosť tisícpäťstovke pred tradičnou osemstovkou?
Ešte vo februári na sústredení na Kanárskych ostrovoch som si to nevedela predstaviť. Rok predtým na majstrovstvách sveta v Dägu som sa nepresadila tak ako som mala natrénované. Chýbala mi rýchlosť na tie najlepšie Rusky alebo Keňanky. Tak sme sa začali zamýšľať nad postupným prechodom na tisícpäťstovku. Keď som po ME v Helsinkách videla, že telo je na tom po osemstovke už dosť zle a že rýchlosť mu robí problém, rozhodli sme sa ísť cez vytrvalosť. Vybrali sme si teda ako prioritu tréning tisícpäťstovky a hlava si postupne zvykala na novú záťaž.
Foto: Pravda
Ako ste zvládali prechod na takmer dvojnásobnú trať?
Prvá súťažná tisícpäťstovka na Diamantovej lige v Osle bolela ako fras, hoci som v nej zabehla slovenský rekord. Vytrápila som sa maximálne, čiže to nebola láska na prvý pohľad. Po pretekoch som si aj povedala, že som asi urobila chybu, ale na ďalších dvoch štartoch na 1500 m som sa už viac zžila s touto novou disciplínou a lepšie si na ňu zvykla.
Olympijskej tisícpäťstovke predchádzalo dlhšie obdobie bez pretekov, mali ste aj zdravotné problémy. Nebol to z vašej strany risk?
Bol. Mesiac predtým som nikde neštartovala. Riskli sme to, že prvý ostrý štart bude až v rozbehu na olympiáde. Dôležité však bolo, že som sa dokázala kvalitne pripraviť. Čo ma bolelo po tréningoch osemstovky, bolo zrazu na tisícpäťstovke preč. Aj tréner ma povzbudzoval, že určite mám na lepší čas, ako som zabehla v Osle, a to mi veľmi pomohlo.
Čo robí Lucia Klocová, keď práve nemá sezónu alebo nemaká v tréningu?
Veľmi rada varím a pečiem. Keď som dva-tri týždne na nejakom sústredení v hoteli alebo apartmáne, kde sa nedá piecť a potom prídem domov, každý deň napečiem nejaký koláč. Trvá mi aj desať dní, kým sa vybúrim. Rada sa motám aj v záhrade, ale v kuchyni ešte častejšie.
Zháňate recepty alebo vo varení a pečení skúšate vždy niečo nové?
Ešte v živote som neuvarila nič podľa receptu. Stále niečo doplním alebo vynechám. Nedávno sa mi prisnilo, ako som piekla jablkový koláč. Tak som nelenila a na druhý deň som ho hneď upiekla podľa návodu zo sna. A čuduj sa svete, chutil všetkým. Čiže dobre sa prisnilo.
Kto to potom všetko zje?
Sladké mám rada, ale keby som to jedla len ja s priateľom, asi by som už dnes robila inú disciplínu (smiech). Nie je problém zjesť zákusky, keď ideme na návštevu k mojim alebo priateľovým rodičom, prípadne keď k nám prídu kamaráti. Teraz už pečiem menšie plechy. Predtým to bolo tak, že by sa najedlo aj pol dediny.
Aké jedlá preferujete?
Mám rada jednoduché a rýchle jedlá. Nemusí tam byť bylinka z Indie alebo korenie z Číny. Na Jamajke som mala zdravotné problémy z miestnej kuchyne, odvtedy som verná slovenským jedlám. Tie sú najlepšie a najchutnejšie.
Sama tvrdíte, že vo vašej disciplíne ste po 12–13 rokoch kariéry už veteránkou. Aké sú vaše ciele na prahu tridsiatky, ktorú oslávite na budúci rok?
Mám za sebou prvý rok akoby novej kariéry na 1500 m a nemyslím si, že vydržím trinásť rokov ako pri tej osemstovke (smiech). Momentálne je telo dosť vyčerpané. Zotavujem sa pomalšie, hlad po behu ma chytil až po mesiaci a nie po týždni ako v minulosti. Prvý mesiac po sezóne som sa nemohla ani dívať na šport v televízii. Bola som znechutená, všetko ma bolelo. Verím však, že sa ešte zregenerujem a vylepším rekord na 1500 m.
Vraj sledujete rada hokej?
Áno, ale len v televízii. Na extraligovom zápase som bola len raz, ten hluk okolo toho nemusím a na štadióne mi je zima. Som rada, keď som doma v teple obývačky, nikto ma neotravuje, nikto nehučí a pozriem si nejaký prenos z atletiky alebo aj hokeja pekne spomalene a v pokoji.
Váš tréner nedávno povedal, že za úspechy vďačíte najmä veľkej vnútornej bojovnosti a skromnosti. Ak by vraj iní atléti videli, v akých podmienkach často trénujete, odradilo by ich to. Je to pravda?
S trénerom Sloukom sme si prešli troma obdobiami. V tom prvom nás bolo v skupine osem-deväť vrátane skokanov do diaľky a výšky. Potom všetci odišli na vysoké školy a vykašľali sa na šport. Jediná som zostala s trénerom, ktorý so mnou behával. Potom však išiel na operáciu a behať už nemohol. Tak jazdil popri mne na bicykli. Moja chuť do tréningu teda klesla. Tréner vie, že on ma už viac motivovať nedokáže. Musím sa hecovať sama. Dopredu ma posúvajú zlepšené výkony. Keď viem, že som prekonala samu seba, dodáva mi to novú chuť do tréningu.
Koľko rokov to už ťaháte s trénerom Sloukom?
Od roku 1999 sme spolu a od roku 2000 behávam so svetovou špičkou. Ideme trinásť rokov v kuse bez pauzy. A to som zrejme jediná. Každá z mojich súperiek si už dala v kariére aspoň dvojročnú pauzu.
Vrcholová atletika vám za tie roky vzala časť súkromia. Na svadbu a deti ešte nepomýšľate?
Ťažko povedať. Priateľ je tiež športovec – cyklista, hoci nie vrcholový. Aj preto si tak rozumieme a vzájomne sa dopĺňame. Často spolu športujeme a oddychujeme, čiže zo súkromia mi to až tak veľa nevzalo. Skôr je to o tom, že sa musím prinútiť do tréningu, keď sa mi nechce, a navyše v zlých podmienkach, napríklad vo fujavici pri mínus desiatich stupňoch. Ale ja som tvrdohlavý človek a to mi zrejme pomohlo v mojej športovej kariére. Pokiaľ mi slúži zdravie a nemám v príprave väčšie výpadky, nemám dôvod končiť.