Prvý, čo videl zapadať slnko z osemtisícovky

„Žijeme v uponáhľanej dobe, ale ja vám radím – ponáhľajte sa pomaly. Ja som to robil celý život a stále som tu medzi vami,“ prihovoril sa zaplnenej sále na Medzinárodnom festivale horských filmov v Poprade. A vzápätí dodal: ,,A hoci mi už zdravie neslúži tak dobre ako kedysi a do tých najvyšších kopcov sa dostanem už len sporadicky, som rád, že ich môžem priniesť k vám vo svojich zážitkoch."

Diemberger je jediný žijúci horolezec, ktorý absolvoval dva prvovýstupy na himalájske velikány. V roku 1957 sa s parťákom Hermannom Buhlom a ďalšími dvoma spolulezcami postavili na vrchol Broad Peaku (8057 m) a o tri roky neskôr vystúpil aj na siedmu najvyššiu horu sveta Dhaulágirí (8167 m). Na tú dobu obdivuhodný športový výkon zvýrazňoval aj fakt, že sa tak stalo bez kyslíka a pomoci nosičov.

„Vtedy mi veľmi záležalo na tom, aby som vyliezol na kopec alpským štýlom, čiže bez kyslíka a pomoci iných. Postupom času som si uvedomil, že celý môj život, ktorý som prežil v horách, by nemal zmysel bez ľudí, ktorí tam ten krásny čas strávili so mnou. A stáli po mojom boku, keď som to najviac potreboval. Spomeniem aspoň Hermanna Buhla alebo moju filmársku partnerku Julie Tullisovú, ale tiež množstvo obetavých domorodcov, bez ktorých by sa tie náročné výpravy do vysokých hôr často ani neuskutočnili,“ zaspomínal si Diemberger.

Priateľov stratil v horách

Práve s Buhlom a Tullisovou sa mu aj po rokoch spájajú najkrajšie, ale zároveň aj najsmutnejšie himalájske zážitky. Oboch stratil na miestach, ktoré mu priniesli toľko pozitívnych emócií. Buhl sa mu stratil v blízkosti vrcholu Chogolisa (7654 m) a jeho telo nikdy nenašli. Bolo to v roku 1957 len niekoľko týždňov po tom, čo spolu vyliezli na Broad Peak.

„Stále mám v pamäti náš spoločný zážitok zo západu slnka na Broad Peaku. Stali sme sa vtedy veľkými priateľmi. Pozerali sme sa na seba a vraveli si, že to stálo za to. Boli sme pravdepodobne prví dvaja ľudia na svete, ktorí videli zapadať slnko z osemtisícovky,“ povedal Diemberger v rozhovore pre portál Uptopthetop.

Kurt Diemberger, Poprad Kurt Diemberger na Medzinárodnom festivale horských filmov v Poprade.

Tragédia Hermanna Buhla zanechala na Diembergerovi stopy a po výstupe na Dhaulágirí sa najbližších 18 rokov do Himalájí nevrátil. Cestoval po svete, kde naháňal nové horské dobrodružstvá s fotoaparátom a kamerou v ruke. Najvyššie hory sveta ho zlákali opäť až v roku 1978, keď sa postavil na vrchol Makalu (8481 m) a tiež na najvyšší bod na svete – Mount Everest (8848 m). O rok neskôr nasledoval Gašerbrum II (8035 m) a ešte neskôr, po 27 rokoch, sa vrátil aj na Broad Peak. To už v spoločnosti svojej britskej partnerky Tullisovej, s ktorou v 80. rokoch 20. storočia vytvorili najvyššie pracujúci filmový tím na svete. V roku 1986 sa spoločne rozhodli pre jednu z najväčších horolezeckých aj filmárskych výziev – K2.

Tullisová sa ako prvá britská žena postavila na vrchol K2, ale viac už nestihla. Zahynula pri zostupe počas niekoľkodňovej snehovej búrky, keď doplatila na vyčerpanosť a nedostatok kyslíka vo vysokej nadmorskej výške. Zo siedmich členov britskej expedície vtedy prežili len dvaja. Okrem Diembergera aj Willi Bauer. Obaja stratili niekoľko prstov v dôsledku závažných omrzlín. Výprava vošla do histórie ako súčasť katastrofického augusta 1986, počas ktorého zahynulo pod legendárnou kádvojkou 13 horolezcov.

K2 – sen a osud

„Nikdy nezabudnem na to, keď sme s Julie vystúpili na K2. Vtedy som pociťoval intenzívny pocit šťastia, lebo sa nám splnil sen. Hoci, ak by som vedel, čo sa stane pri zostupe, radšej by sme tam vôbec nešli. Ale to sú tie veci, ktoré dopredu nemôžete ovplyvniť,“ vrátil sa k osudným okamihom spred 26 rokov a ďalej pokračoval: „Z času na čas sa vyberám na miesta, ktoré sme s Julie navštívili a v tých chvíľach mám pocit, že sme tam opäť spolu. Pomáha mi to aj po čase spracovať fakty tak, ako sa stali. Všetko som to opísal vo svojej knihe "K2 – sen a osud.“

Táto Diembergerova kniha neskôr žala úspechy na knižných aj filmových festivaloch, keďže ju preniesol aj do filmovej verzie. Čo jemu prinieslo ľadovú zmes radosti aj smútku, zrazu videli ľudia na celom svete. Neprekvapilo, že počas jeho popradskej prezentácie zaznela z publika otázka, čo je pre neho viac: vydarený výstup na kopec alebo jeho zdokumentovanie pre masy.

„Nedá sa povedať, čo je dôležitejšie. Ideálne je, keď sa oba tieto faktory spoja. Keď dokážem vystúpiť až tam hore a priniesť o tom svedectvo pre všetkých.“ A ešte jedna odpoveď čulého osemdesiatnika, ktorý prežil viacero generácií skvelých horolezcov.

„Najväčší zážitok z hôr neexistuje, lebo v danom momente, keď sa to udeje, je každý taký. Ak to tak vtedy necítite, nemá to celé význam.“