Bola to bláznivá skladačka. Hráči poletovali po Severnej Amerike. Odohrali zápas v NHL a obratom sa presúvali, aby reprezentovali svoju krajinu. Taký Miroslav Šatan, vtedajší ostrostrelec Buffala, nastúpil počas piatich dní na štyri zápasy a nalietal viac ako 6300 kilometrov.
Útočník Žigmund Pálffy v úvodnom súboji proti Nemcom ani nemal hrať. Večer predtým nastrieľal za Los Angeles tri góly vo Phoenixe. V Salt Lake City pristál o 10.30, osprchoval sa v hoteli a presunul sa do haly E Center. „Dohodli sme sa s Kings a trénerom Filcom, že naskočím iba vtedy, keď bude zle,“ vysvetľoval Pálffy.
Zle bolo. Na striedačke sedel do 29. minúty, na ľad naskakoval za stavu 0:2. Zápas ani on neotočil (Nemci dali ešte jeden gól, Slováci žiadny), akurát si minul štart a na druhý povolenie od Los Angeles nedostal.
Kluby sa však snažili aj pomôcť. Manažér Johnston z Ottawy poslal Cháru a Mariána Hossu na druhý zápas s Lotyšskom súkromným lietadlom. Cesta s medzipristátim v St. Louis pre Demitru vyšla na 40-tisíc amerických dolárov.
Slováci, aby si udržali šancu na postup, museli vyhrať. Viedli 6:3, ale Lotyši uhrali remízu 6:6. Hlavný turnaj elitnej osmičky bol fuč.
Pri Soľnom jazere potom tiekli aj slzy. Kapitán Róbert Petrovický na otázky v angličtine ešte odpovedal pevným hlasom, pred slovenskými novinármi sa mu však hlas zachvel. „Mal to byť vrchol mojej kariéry…“ prehĺtal. „Najradšej by som aspoň na dva roky prestal s hokejom,“ vravel brankár Ján Lašák.
„Slovenská hra s voľnými miestami pre hviezdy NHL sa skončila fiaskom,“ sucho konštatoval Canadian Press.
„Nedá sa to takto točiť, to sa nedá zvládnuť,“ pridal názor český hokejista Jaromír Jágr pre MF Dnes. „Hráči sú unavení z cestovania, zvykajú si na iné klzisko. A medzi chalanom z NHL a z Európy (ktorí dominovali v tímoch súperov Slovákov) zase nie je taký rozdiel. Jedine v plate…“
„Chalani prichádzali a odchádzali… Prileteli nad ránom, trochu sa vyspali a večer sa už hralo. Muselo to byť pre nich strašne náročné, vôbec som im nezávidel. Ale nesťažovali si, to by ničomu neprospelo,“ spomína útočník Rastislav Pavlikovský. „Niečo podobné som v hokeji nikdy nezažil a asi ani nezažijem,“ pridáva obranca Richard Lintner. „Ale my sme boli na sto percent presvedčení, že sa do hlavného turnaja dostaneme. Po prehre s Nemcami sme zostali zaskočení a viac vnímali situáciu, že nemôžeme postaviť najlepší tím. Na druhej strane, ak by sme tie zápasy v pohode vyhrali, tak si ani neuvedomíme, že tam nejaký problém bol.“
Obaja sa zhodujú: najbizarnejší pohľad nastal v treťom zápase proti Rakúsku. Na slovenskej súpiske totiž zostalo len torzo trinástich hráčov. „Keď nás bolo na ľade päť a pozreli sme sa na striedačku, vyzeralo to, že je na nej viac ľudí z realizačného tímu ako hráčov,“ hovorí Pavlikovský. „Normálne sme sa tomu až smiali,“ dopĺňa Lintner. „Nikdy som nehral s menším počtom hokejistov. Na to asi najviac spomínam, s tým sa človek bežne nestretne.“
Hokejisti prehrali aj s Rakúskom (2:3), na rozlúčku nastúpili proti Francúzom – v zápase o trináste miesto. „Vrátili sa chalani z NHL (liga sa už vtedy prerušila, lebo sa začínal hlavný olympijský turnaj) a tam bolo vidieť, že keby sme v tejto zostave hrali celý turnaj, dopadlo by to inak,“ hovorí Pavlikovský. Víťazstvo 7:1 bolo pre Slovákov jediné na olympiáde.
„Salt Lake City bol neúspech, ale možno z tej skúsenosti sme potom v nasledujúcich rokoch čerpali,“ upozorňuje Lintner. Pár mesiacov po olympiáde totiž slovenskí hokejisti vyhrali v Göteborgu titul majstrov sveta.
Najkrajší moment slovenského hokeja v Salt Lake City. Gól Mariána Hossu Francúzom