Ako si spomínate na olympiádu v Sarajeve?
Náš slovenský útok (s Lukáčom a Rusnákom) chytil na turnaji formu, všetky zápasy sme rozhodovali. Vyšiel nám úvod turnaja, zdolali sme Kanadu aj Američanov. Ale proti Rusom, s ktorými sme hrali o zlato, sme dostali nešťastný prvý gól – puk sa do bránky odrazil od nášho obrancu. Potom bolo 0:2 a zlato bolo fuč.
Mali ste vtedy tím, ktorý mohol olympiádu vyhrať?
Určite. A po každom zápase sa to zdalo reálnejšie. Jeho sila bola v kolektívnom duchu. Mužstvo sa skladalo od roku 1982, aby uspelo na olympiáde a potom na šampionáte v Prahe (1985). Tam sa to aj podarilo, stali sme sa majstrami sveta. Ono je to tak: môžu hrať spolu akékoľvek hviezdy, ak nefunguje kolektív, efekt sa nedostaví. Zoberte si takých Rusov. Pred dvomi rokmi aj vlani hrali ako tím – a vyhrávali. Teraz vo Vancouvri hrali najmä na seba, a tak to aj vyzeralo (vypadli vo štvrťfinále).
Máte nejaký pamätný moment zo Sarajeva?
To sú roky… (usmeje sa) Akurát mi napadá, že keď sme prvýkrát prišli do olympijskej dediny, nebol tam ani milimeter snehu. Na druhý deň, keď sme sa zobudili, však už napadlo vari pol metra. Nechýbalo veľa a mohla to byť olympiáda bez snehu.
Druhú medailu máte z Albertville. Poznačila ju však smola, zranili ste sa hneď v prvom zápase. Čo sa stalo?
Proti Francúzom som dal gól, tešil sa, zdvihol ruky nad hlavu a dostal zozadu ranu pod rebrá. Opäť som si zahral tuším až v poslednom zápase.
V čom sa líšil výber v Sarajeve a v Albertville?
Do Albertville sa tím skladal narýchlo. Navyše končilo Československo, o rok sa aj rozdelilo, ani mužstvo nebolo veľmi súdržné. Navonok problémy neboli, ale v podvedomí, v hlavách hráčov to bolo. Navyše to celkovo bola taká zvláštna olympiáda… Pôsobilo to, akoby sa tam ani olympiáda nekonala.
Kde bolo lepšie mužstvo?
To je jasné: v Sarajeve.
Ako sa odvtedy zmenili hokejisti?
Ťažko sa to porovnáva. My sme boli dobrí hokejisti, aj oni teraz (v slovenskej reprezentácii) sú dobrí hokejisti. Ja vidím asi najväčší rozdiel v komercii, reklame. A hráči sa viac zviditeľňujú cez noviny, televíziu.
Koho hra sa vám pozdáva zo súčasného slovenského tímu?
Paľa Demitru. Po dlhom zranení hrá mesiac hokej a veľmi milo ma prekvapil. Proti Rusom bol najlepší, proti Švédom tiež skvelý.
Slováci sa dostali medzi štyri najlepšie mužstvá a pritom majú najstarší tím na turnaji. V čom je výhoda, keď veľa hráčov v zostave prekročilo tridsiatku?
V tom veku už hokejista stráca rýchlosť, musí šetriť sily. Ale zase má rozum a mal by ho dokázať na ľade používať. A, podľa mňa, mnoho robí, že vedia, že je to zrejme ich posledná šanca spolu ešte raz niečo veľké dokázať.
Veríte, že bude medaila?
Medaily sú tri, mužstvá štyri. Pravdepodobnosť, že ju získame, je nádejná. Dúfam, že sa zadarí.
Čo môže rozhodnúť?
Aby sa chlapi zomkli, utvorili dobrý kolektív. Na diaľku sa mi zdá, že takým sú. A konečne máme aj výborného brankára, ktorý nás dokáže podržať.
Jedna generácia hokejistov – hovorí sa jej zlatá – končí. Vidíte náhradu?
Pozrite, moja generácia v reprezentácii skončila mladá, v roku 1993, ja som mal tridsaťtri rokov. Vo Vancouvri sú aj chlapi vo veku tridsaťpäť, tridsaťosem rokov. Vtedy sa nebáli nás nahradiť, tak sa to urobí aj teraz. Ale je pravda, že takých hokejistov ako sú Pálffy či Stümpel medzi mladými nevidím.