Keď rozprávajú funkcionári, väčšinou pôsobia ako suchári. Súhlasíte?
Áno. (usmieva sa) Už som sa medzi nich zaradil. Keďže pracujem aj ako novinár, možno sa tým trochu zmenil aj môj štýl písania. Všimol som si, že v textoch mi občas naskakuje funkcionársky slovník. Ale v súkromí viem byť aj žoviálny, hoci nie som dobrý rozprávač vtipov.
Ako sa funkcionárske uvažovanie prejavuje pri písaní?
No… Na jazyk sa derie niečo ostrejšie, ale v článku uberiete, ste diplomatickejší. Funkcionár je tlačený do oficiálnych termínov, nemal by si dovoliť nejaké výbuchy, nejaké nemiestne reči. Tým nasiaknete. Hoci ako novinár som nikdy nebol výstredný svojím štýlom života alebo práce.
Nemyslíte, že je stret záujmov, ak robíte novinára aj funkcionára?
Niekedy sa cítim schizofrenicky. Mám informáciu, s ktorou by som ako novinár mohol pracovať, ako viceprezident pre informácie však mám povinnosť oznámiť ju až vtedy, keď nastane vhodná chvíľa. Za stret záujmov to nepovažujem, snažím sa správať korektne v oboch pozíciách.
Nikdy vám to prelínanie nevyčítali?
Všetci vedia, že som novinár, vedeli to aj vtedy, keď ma do funkcie zvolili, navyše, nepíšem len o biatlone. Aj v zahraničí berú ako prirodzenú vec, že šéfa pre informácie by mal robiť človek, ktorý ovláda zákulisie médií.
Koľko času zaberie práca biatlonového viceprezidenta?
Presne to neviem odhadnúť, asi tretinu času, ktorú celkovo venujem práci. Nie som zamestnancom medzinárodnej únie, nie je to profesionálna, ale čestná funkcia. Dirigujem dvoch ľudí, ktorí sedia v Salzburgu a sú zamestnaní na plný úväzok. Tvoríme takzvané informačné oddelenie. Ja zadávam úlohy, oni ich plnia.
Ako ťažké je dostať sa na takú vysokú funkciu?
Začalo sa to tým, že som na väčších podujatiach v Osrblí robil tlačového šéfa – aj na tom najväčšom, na majstrovstvách sveta 1997. Na ďalší rok ma pozvali do informačnej komisie, ktorá vznikla pri medzinárodnej únii. A potom (v roku 2002) ma Slovenský zväz biatlonu navrhol na pozíciu viceprezidenta pre informácie, čo bolo predrokované so šéfom únie Nórom Andersom Bessebergom. Pri voľbách na kongrese v roku 2002 som mal protikandidáta, Brita Marka Goodsona, ktorý sa však pred hlasovaním vzdal v môj prospech. Pri nasledujúcich voľbách v roku 2006 som už protikandidáta nemal.
Ako funkcionár presedíte hodiny na rokovaniach. Zasmejete sa niekedy?
Na odľahčené momenty si ťažko spomeniem… Skôr sa dostávam do situácií, že žasnem nad tým, čo sú niektorí ľudia schopní urobiť pri presadzovaní svojich mocenských záujmov.
Čo sú schopní urobiť?
Ako je známe, v Medzinárodnej biatlonovej únii je už viac rokov skrytý boj o prezidentskú pozíciu a na rokovaniach sa tak prepierali aj veľmi intímne záležitosti. Už viem napríklad, že jeden z mojich kolegov si adoptoval dieťa, pretože ho nemohol splodiť sám. V záujme očistenia svojho mena to musel verejne priznať. Niekedy stačí k podozreniu, že funkcionár sedí na káve s tlačovou šéfkou veľkého podujatia a rieši pracovné otázky – a hneď sa objavia reči, že spolu zaručene niečo majú.
Aký najkomplikovanejší prípad ste riešili?
Bol som, žiaľ, pri tom, keď biatlon vyrobil škandál na olympiáde v Turíne (v roku 2006). Išlo o dopingový prípad Oľgy Medvedcevovej, pozitívne ju testovali potom, ako získala medailu v pretekoch na pätnásť kilometrov. Správu mi zavolali skoro ráno, hneď ma vystrelila na nohy. Potom sme s prezidentom únie stáli pred dvesto novinármi a tridsiatkou televíznych štábov… A už viem, ako sa cítia hollywoodske hviezdy. Akurát to, čo sme museli vysvetľovať, nebolo veľmi príjemné.
Najbizarnejšia situácia?
Vlani, na majstrovstvách sveta v juhokórejskom Pjongčangu, sme v odvolacej jury riešili prípad skrátenia trate Oleho Einara Björndalena, najväčšej biatlonovej hviezdy. Počas rokovania sme sedeli v presklenej miestnosti na štadióne a nevšimli si, že celý čas nás v priamom prenose snímajú kamery televízie ZDF. Takže z nás urobili grotesku pre nemeckých divákov – ako ohnivo diskutujeme, dohadujeme sa.
Každá komunita má svoje špecifiká. Akí sú biatlonisti?
Majú radi bežky, flintu a prírodu. A štrngajú si zásadne tak, že držia pohár v ľavej ruke. Hovoríme, že si tým pádom pripíjame od srdca.
A zmysel pre humor? Aký je?
Možno tým chladom nie je taký výrazný. Kým nám drkocú zuby a trochu sa zohrejeme, možno sa tie najlepšie, čisté myšlienky niekde skryjú.
Predstavte si situáciu: partia biatlonistov, niekde pri kozube, popíja a debatuje. Sú kultové historky, ktoré sa vtedy zaručene spomenú?
Samozrejme, sú také, ktoré sa dokola omieľajú. Napríklad, keď sa menila puška – prešlo sa z veľkokalibrovky na malokalibrovku – olympijský víťaz Saša Tichonov urobil demonštratívne gesto. Tesne pred cieľom pretekov zvesil starú pušku z ramien a hodil ju do snehu, na znak, že s ňou už nechce strieľať. Alebo za starých čias, keď sa prechádzalo na colniciach medzi Fínskom a Sovietskym zväzom. Biatlonisti tam presedeli trebárs štyri hodiny a colníkov obmäkčili neviem koľkými fľašami vodky, aby ich s biatlonovými puškami pustili cez hranice.
Pre Slovensko vyhrali na olympiáde vo Vancouvri tri medaily Anastasia Kuzminová a Pavol Hurajt. Ako by ste ich charakterizovali?
Predovšetkým – sú to dobrí ľudia. Vedia, za čím idú. Obdivuhodne pracovití, skutoční profesionáli, ktorí vyťažili zo svojej železnej vôle. Vo Vancouvri všetko zapadalo do seba: ich forma, skvelé sklznice, vynikajúca streľba najmä v podaní Hurajta. Niečo pozitívne pre slovenský biatlon viselo vo vzduchu a oni na to dočiahli.
Čím je, podľa vás, biatlon príťažlivý?
Ani na okamih nie je nudný. Nečakáte, čo sa stane, dej stále predbieha vaše myšlienky. Stále niekto prichádza na strelnicu, na ktorej môže poskočiť, ale ak netrafí, aj spadnúť z prvého na päťdesiate miesto. To napätie, ktoré je prítomné počas celých pretekov, je úžasné. A oceňujú to aj televízne spoločnosti. Priamy prenos z pretekov pod umelým osvetlením v Ruhpoldingu sledovali štyri milióny Nemcov.
Rozmýšľate, že by ste vo funkcionárskom rebríčku poskočili ešte vyššie?
(po chvíľke ticha) Z hľadiska toho, čo som už vo svetovom biatlone preskákal, si niektorí ľudia myslia, že by som nemusel pokračovať ďalej iba v pozícii viceprezidenta. Nuž neviem, ale keď mňa stále uspokojuje aj novinárčina. A len tak odísť od nej sa mne, grafomanovi, ešte nechce.