Mal som strach, že budem úspešný, vraví gymnasta Piasecký

Ako by ste charakterizovali komunitu gymnastov?
Trávim v nej viac času, ako s rodinou. Je to partia, ktorá má rada drinu. Stále sa maká. Myslím, že tým, že vieme prekonať bolesť, vnímame aj problémy v živote inak. Neberieme ich až tak tragicky. Máme nadhľad.

Čo vás v tej partii dokáže rozosmiať?
Osobné srandy. Keď je úspech, tak si spolu sadneme, omieľame historky zo života. Ale tie vám hovoriť nebudem, nie sú pre noviny. Pri oslavách sa však, napríklad, skáče do vody. Vieme v nálade urobiť taký nečakaný kúpeľ. Ja som začal s otužovaním, takže to dobre znášam (usmeje sa).

Odkedy sa otužujete?
Bude to asi rok. Mám problémy s kĺbmi – a toto mi vyslovene pomohlo. Najskôr som zažil šok a premrznutý som bol ešte pol dňa. Vleziete do vody, ktorá má nejakých osem-desať stupňov. Vydržať v nej treba aspoň minútu. Spočiatku sa ani neviete nadýchnuť. Ale keď vyjdete z vody, zabeháte si, zohrejete sa, potom sa cítite super. Ľahúčko, príjemne.

Majú gymnasti posunutý prah bolesti?
Ja ho asi mám posunutý. Ale poznám aj takých, čo majú strach, že sa udrú, že sa im niečo vážnejšie stane. Najmä keď sa učíte nové cviky, tak si popadáte. Na koni sa strašne oklepávajú píšťaly. Dosť bolia ramená, lakte.

Akú najväčšiu bolesť ste zažili?
Keď som mal narazenú kosť na prste ruky. Bolelo ma to asi pol roka. Musel som s tým trénovať aj súťažiť. Klopem na drevo, žiadne komplikované zranenie som zatiaľ nemal. Vlastne raz, zlomenú nohu, keď som mal tuším desať rokov.

Foto: SITA

Samuel Piasecký Samuel Piasecký.

Viete odhadnúť deň, či vám to pôjde alebo nie?
Pocity máte každý deň. Ale nie vždy sedia. Trebárs si myslím, že dnes sa nedá nič robiť, ale rozcvičím sa a je z toho najlepší tréning týždňa. A, samozrejme, naopak. Prídem nastavený, že ako fajn potrénujem – a je to bieda. Kolíše to, nedá sa to presne odhadnúť.

A pred súťažou? Tam je to podobné?
Mám taký zabehaný program. Základ je: nemyslieť na gymnastiku. Púšťam si hudbu, od Beethovena po rap, podľa toho, akú mám náladu. Alebo si čítam. Rád mám psychologické veci. Až tesne pred súťažou si párkrát predstavím zostavu. Vložím sa do toho, ako sa počas nej budem cítiť.

Čím vás zaujala psychológia?
Čítam o motivácii, o osobnosti človeka. Dosť som riešil aj sebadôveru. Človek si musí veriť, to je strašne dôležité. Veľa rozmýšľam, ako sa v istých situáciách správam.

Na čo ste prišli?
Asi tri roky dozadu som navštevoval psychológa Tomáša Gurského. Mnohí športovcí sa stresujú, majú strach… Napríklad aj z úspechu. A to bol aj môj problém. Bojíte sa, že všetko urobíte dobre a vyhráte.

To sa vám kedy objavilo?
Nikdy som to nemal tak, že by som sa rozklepal. Ozvalo sa to asi minútu predtým, ako som začal cvičiť zostavu. Taký nepríjemný vnútorný pocit, že všetko perfektne zvládnem… (usmieva sa) Len som si hovoril: prečo? Veď na to si tu, aby si vyhral! Ako dieťa som bol veľký trémista, preto som na súťažiach padal. Už to, našťastie, prešlo. Žiadny stresmen nie som. Cítim len zdravý adrenalín, na súťaž sa teším.

Čo ste v sebe ešte opravovali?
Mením pohľad na život. Nosím ružové okuliare. Hovorím si: svet je gombička. Netrápim sa. Pomohlo mi to aj v manželstve (usmieva sa).

Predtým vás čo trápilo?
Ale… Také bežné veci. Dosť som preberal, čo budem robiť, keď skončím s gymnastikou. Babral som sa v budúcnosti. Už sa však snažím žiť len pritomnosťou. Ak si dám cieľ, tak len taký, ktorý nie je ďaleko. Teraz sa chcem kvalifikovať na olympiádu v Londýne (2012).

Už vás nič nerozhádže?
Mám v sebe aj nerváka. Ale snažím sa krotiť. Ak mi nejdu veci, tak ma to vie rozčúliť. Na tréningu sa mi niečo nedarí zacvičiť, ako chcem – a už búcham do koňa. A potom aj sám seba presvedčím, že to nejde a radšej zabalím celý tréning. Aj také sa stalo.

A doma?
Viete, ako to je. Ženy používajú iný jazyk (usmeje sa). Ale vždy sa napokon s manželkou dohodneme.
Opriem sa ešte o tú psychológiu, ktorá vás baví. Skúste mi povedať, aký ste?
Detailne vám to hovoriť nebudem, nemám to všetko rozobrané. Poviem také základné, čo mi narýchlo napadne. Snažím sa byť priateľský, rád sa smejem. A dosť si dávam pozor, čo sľúbim – aby som to mohol splniť.

Kedy ste boli zo seba sklamaný?
Trochu sklamaný som bol v októbri, na majstrovstvách sveta, keď som vo finále docvičil zostavu na bradlách. O tom, aký výsledok dosiahnem, totiž nerozhodujem len sám. Ale aj rozhodcovia. A, mal som pocit, že my mohli dať vyššie známky. Ak by ich dali a beztak skončím ôsmy, tak nič nehovorím. Ale to je vlastne jedno, veď je to len súťaž.

Foto: SITA

Samuel Piasecký Samuel Piasecký.

Ako sa dá u rozhodcov zariadiť, aby aj gymnastovi z malého Slovenska mali chuť prilepšiť známku?
Tak iste, pri Američanovi prižmúria oko, môže si nejakú chybičku dovoliť. Politika tam je, vidieť to na záverečných banketoch. Tam sa všetko dohaduje. Vypijú si, skamarátia sa. (usmeje sa) My sme boli spočiatku radi, keď sa nám niektorý z rozhodcov pozdravil. Ale dostal som sa do špičky a už je to iné. Zdravia, všímajú si nás.

Keď cvičíte zostavu, čo vám beží hlavou?
Neviem. To ide automaticky. Zdvihnem ruku – a idem. Hlava sa opäť zapne až keď doskočím. Ale keď nejaký cvik nevyjde, vtedy musím improvizovať a začnem aj rozmýšľať. Myslím, že na zostave je to vidieť. Už jej niečo chýba. Rýchlosť, ľahkosť.

Keď docvičíte, viete, či to bolo dobré alebo zlé?
Môžete mať dobrý pocit, ale potom si pozriete videozáznam a ten vám ukáže niečo iné.

Kedy ste mali chuť vykašľať sa na gymnastiku?
Teraz je to celkom v pohode. Som v banskobystrickej Dukle (od septembra, ale trénuje v Bratislave), mám plat. A aj chuť cvičiť. Predtým, keď chýbali peniaze, som chcel skončiť často.

Aby ste mali na živobytie, museli ste aj predávať v bufete. Už ho nemáte?
Dal som ho do prenájmu. Vždy som hovoril, že keď dostanem plat z gymnastiky, nebudem tam chodiť. V bufete, na bratislavskom gymnáziu na Pankúchovej ulici, som predával nejaký rok-dva. Mali sme ho s manželkou. O deviatej som dotrénoval a o pol desiatej už predával. Zostával som do nejakej druhej popoludní. A zabezpečoval som aj tovar a všeličo okolo prevádzky.

Ako sa dá zarobiť gymnastikou?
Dá sa privyrobiť. V zahraničí sú všetci gymnasti v armáde, odtiaľ majú normálne platy. Na takom Svetovom pohári nezarobíte. Za prvé miesto v áčkovom (najvyššej kategórie) je tisíc eur, za ôsme stovka. Z toho ešte odovzdáte dvadsať percent klubu a dvadsať percent federácii.

Vo svete je gymnastika populárna. Majstrovstvá sveta prenášali televízie do 110 krajín. Kde sú najlepší fanúšikovia?
Z toho, čo som ja pochodil, tak najpopulárnejšia bola v Brazílii. Na prvom mieste bol futbal, potom volejbal a gymnastika.

Gymnasti majú postavy ako z lexikónu. Priťahujete ženy, nie?
No, baby sa obzrú… Na začiatku mi to vadilo.

Vadilo? Nebláznite.
(smeje sa) Jasné, keď na vás všetky pozerajú… A zase až takú super postavu nemám.

Vy ste sa skoro oženili, mali ste 21 rokov. Ste rodinný typ?
Tak som to cítil, že prišiel čas. Je to fajn. Máme troch synov a doma je živo.

Foto: SITA, SGF

Samuel Piasecký Samuel Piasecký.

Ako ste sa s manželkou zoznámili?
Na diskotéke. Hodil som plyšáka medzi partiu dievčat a trafil akurát ju. Prišla za mnou, že čo to malo znamenať. Ako slušný džentlmen som jej na privítanie pobozkal ruku a pozval ju na drink. Telefónne číslo na seba mi nechcela dať, vypýtala si moje. Zavolala na tretí deň.

Žijú gymnasti asketicky?
Možno áno, ale ja tak nežijem. Hoci… Asi by som mal. Mesiac pred veľkou súťažou sa snažím prísne dodržiavať životosprávu. Nočný kľud, diéta, vyhýbam sa alkoholu. Musím aj zhodiť nejaké kilogramy, veď pri cvičení nosím sám seba.

Cigarety?
Iba príležitostne cigary. Som nefajčiar.

Máte vlastný prvok. Na bradlách. Hrubý popis by znel: veľtoč na jednej ruke do stojky. Vy ste ho vraj chceli nazvať bacardi. Váš najobľúbenejší nápoj?
V podstate. Niekde sa sedelo, popíjalo bacardi, tak som to v rámci žartu navrhol. Ani mi vtedy nenapadlo, že nejaký vlastný prvok naozaj budem mať. Len tréner (Martin Zvalo), ktorý ho aj celý vymyslel, sa pýtal, aký bude jeho názov, keď ho nacvičíme. Prvok však dostáva meno po gymnastovi. Lenže: lepšie znie, keď si povieme, že idem robiť bacardi ako Piaseckého, nie? Tak ho stále voláme bacardi.

Koľko gymnastov má svoj vlastný prvok?
Majú svoje prvky. Hoci pred nami sa dlhšie nič nové nevymyslelo. Ani môj prvok zase nie je niečo úplne nové, čo nikto nikdy nevidel. Normálne sa to robí na dve žrde a ja to robím len na jednu. Je to riziko na rovnováhu.

Máte štyroch bratov a tri sestry. Vy tvrdíte, že otec chcel mať pokoj, preto vás dal na gymnastiku.
Otec sa dozvedel, že v Košiciach otvorili gymnastickú halu a robia nábor. Doma som skákal na posteli, ukazoval aj prvé saltá – tak ma tam vzal. Skúšal som aj futbal, ale tréner mi potom povedal, že nemôžem sedieť na dvoch stoličkách. Ak by som si vybral futbal, som finančne niekde úplne inde (usmeje sa).

Čím ste chceli byť ako dieťa?
Čo ja viem? Asi klasika, policajt. Ja si na detstvo už ani nespomínam (smeje sa).

Prečo?
Minulosť neriešim. Je to za mnou, koniec. Sníval som však o kariére športovca. Otec chcel mať zo mňa hokejistu, ale to bolo pridrahé.

Ste na gymnastiku talent od prírody?
Myslím si, že som talent. Zase až tak veľmi netrénujem, mohol by som pridať. Talenty sú lenivé. Rýchlejšie sa učím. Aj keď mne sa zdá, že to trvá strašne dlho. Denne odtrénujem tak päť hodín, ale gymnasti zo špičky pokojne aj osem. (usmeje sa) To sa hádam ani nedá prežiť.

Čo vás drží pri gymnastike?
Mám výsledky, tak preto pri nej zostávam. Vlastne ani nič iné neviem robiť. Gymnastike sa venujem už dvadsať rokov.

Ako si najlepšie oddýchnete?
Aktívnym športom. A ešte sa mi zapáčil šach. Mama sa začala venovať korešpondenčnému šachu, naučila ma pravidlá, vtiahla ma do toho. Ale ja hrám takpovediac na rýchlovku. Lepšie je dať viac partií, ale kratších. Neraz potiahnem a až potom rozmýšľam. (usmeje sa) Mám rád spontánne veci.

Čo v najbližšom čase čakáte od života?
Nech to zostane, ako to je teraz. Som šťastný a spokojný.