V banskobystrickej Dukle vám oznámili, že u nich končíte. Naozaj to znamená aj koniec vašej športovej kariéry?
Slučik: Buď sa to v Dukle zvrtne, ale tomu neverím, alebo sa možno nájde nejaký sponzor. Zmluva nám skončí k 30. septembru, od 1. októbra sme nezamestnaní.
Ako budete postupovať? Obvolávať firmy a zisťovať, či vám niekto finančne prispeje?
Vala: Doprosovať sa veľmi nevieme. Musíme sa zamyslieť a hľadať. Ale zrejme nás čaká beh na dlhú trať. Neviem… Možno vytvoríme nejakú nadáciu (usmeje sa). Zohnať sponzora je dnes ťažké. Dá sa to po známostiach, niekedy zase pomôže náhoda.
Koľko peňazí potrebujete na rok?
Slučik:
Nejakých 35-tisíc eur by nám stačilo. Na prípravu, na naše platy. Keď to zrátame, naša medaila stojí o tretinu menej, ako tá vo vodnom slalome. My sa pripravujeme individuálne, ja doma v Žiline, Valda v Tábore. Ani lodenicu nemáme.
Vala: Príprava má niekoľko fáz. Na jeseň sa zameriavame na vytrvalosť, kondíciu a to spolu byť nemusíme. Stretneme sa vtedy raz za mesiac, či niekto nie je veľmi vpredu, alebo druhý vzadu. Aby sa to vyrovnalo. Po novom roku sa už začína jazdiť na sústredenia.
Z roka ste koľko spolu?
Vala:
Mimo domov sme dokopy asi tri mesiace. A vtedy sme stále spolu.
To nie je tak veľa.
Vala: Máme jednu obrovskú výhodu. Hneď, ako sme prvýkrát sadli spolu do lode, tak sme sa trafili. Na vode sme si vyhoveli, povahovo aj technicky. Iní musia spolu jazdiť celý rok a kým sa zohrajú, trvá to veľmi dlho. V súčasnosti ani nepoznám deblkanoistov, ktorí by si mohli dovoliť, že každý trénuje sám.
Čo musí byť, aby taká súhra vznikla?
Vala: Všetko sa musí zladiť, dvaja musia pádlovať ako jeden muž, loď je jedno telo.
Slučik: Počas pretekov si nemusíme povedať ani slovo.
Vala: Treba vedieť čítať vodu. Dôležité je, že obaja máme cit vidieť, kadiaľ je najlepšie ísť. Keď prídeme k novej rieke, tak najskôr dva dni iba chodíme po brehu a hľadáme tú ideálnu stopu.
Slučik: A keď v lodi aj urobíme chybu, tak sa rýchlo vieme do tej ideálnej stopy vrátiť.
Vala: Pomáhajú nám aj skúsenosti. Dobre poznáme väčšinu riek, na ktorých sa súťaží.
Pozriete sa na rieku a viete hneď povedať: áno, táto nám bude pasovať.
Vala: To vieme. Čím ťažšia, náročnejšia voda, tým lepšie pre nás. Sme stará škola. Jazdili sme ťažšie trate, až neskôr sa to zľahčilo, aby na zjazd nalákali viac posádok.
Slučik: Ale zjazd sa má jazdiť na divokej vode a nie na rybníkoch.
Odpor k trati máte vtedy, keď je veľmi ľahká?
Slučik:
Najväčší odpor sme mali asi v talianskej Ivree. Na trati boli dva extrémy. Jedna časť na rovnej vode a šprint na kanály, kde sa voda menila a nemali všetci rovnaké podmienky. Nešlo o súťaženie, ale o to, komu sa podarilo zísť špičkou lode po prúde a ukormidlovať to.
Ako ste sa spoznali?
Slučik: Na vojne v Prahe, v roku 1982. Už vtedy sme chceli začať spolu jazdiť, ale zatrhla nám to komunistická bunka.
Vala: Strana a vláda to zakázala, lebo s každým z nás mala iné plány (usmieva sa). Ale potom som sa oženil na Slovensko, začali sme sa viac stretávať a dohovorili sa, že to spolu skúsime.
Slučik: Prvýkrát v roku 1991 na československom šampionáte.
Vala: Do jednej lode si spolu sadli dvaja špičkoví singlkanoisti. A hneď nám to šlo. Ale to, že toľkokrát vyhráme majstrovstvá sveta, sme vtedy nečakali.
Keď vás za tie roky prepadne ponorková choroba, ako si od seba oddýchnete?
Vala:
To ešte nebolo. Je to aj tým, že spolu nie sme každý deň. Mali sme chvíľky, keď nám loď nešla, ako si predstavujeme. Ale za deň-dva sme to vyriešili. V problémoch sa spätne nerýpeme, nemávame žiadnu tichú domácnosť. Rozumieme si. Jaro je aj krstný otec dvoch mojich synov.
V čom sa odlišujete?
Vala: Každý je nejakým spôsobom iný. Nielen povahovo, ale aj športovo. Ale keď aj nastane problém, vieme ho riešiť bez zvyšovania hlasu.
Slučik: Radšej si v prvej chvíli zahryzneme do jazyka, pridusíme to v sebe a neskôr už situáciu nevnímame tak emotívne. Určite sa stalo, že sme prišli do cieľa a nehovorili spolu. Nechali to chvíľu ustáť a až potom to rozobrali.
Vala: Vždy sme mali vysoké ambície. A keďže sme vedeli, že naša budúcnosť závisí od toho, či na šampionáte získame medailu, tak sme sa na hádky vykašľali. Tie by nás od cieľu len vzdialili.
Slučik: Aj keď rozbijeme loď, ktorá stojí okolo dvetisíc eur, tak si nič nevyčítame.
Vala: Jeden za chybu môže viac, druhý menej. Ale každý tam má svoj podiel.
Foto: Ľuboš Pilc
Máte charakteristiku na komunitu vodákov?
Vala: Prírodní ľudia. Tvrdí. Nie sme v telocvičniach, pohybujeme sa v lese, na rieke – či mrzne, prší, alebo vládnu horúčavy.
Slučik: A vyrastali sme so stanom a konzervami.
Vala: Kanoisti nie sú žiadne skleníkové typy.
Počúvate od súperov narážky na vek?
Vala:
Hovoria, napríklad, že tým dedkom konečne dáme po ušiach. Ale nie priamo, dozvieme sa to až sprostredkovane. Zatiaľ nás pravidelne nezdolávajú, tak nás to teší. No takí Nemci, tí sa pred nami klaňajú, berú nás, akoby každý z nás bol guru kanoistiky. Je pravda, že pár generácií sa okolo nás už vymenilo.
Máte 47 rokov. Stane sa, že sa vám ráno horšie vstáva z postele?
Vala: Musím zaklopať. Aj keď telo dáva o sebe vedieť, ale viac by mu po tých rokoch uškodilo, keby tú záťaž nemalo. Trénujeme dosť, ale robíme to rozumne. Mladý športovec sa po dvoch tréningoch zlepší, my sa po piatich nezhoršíme. Tak k tomu pristupujeme.
Slučik: Keď jazdíme na pretekoch, zatiaľ nemáme nič zafačované ani oblepené. Na rozdiel od mnohých mladých.
Kedy vás telo vystrašilo, že naozaj bolelo?
Slučik:
Samozrejme, už ma vystrašilo. Napríklad, keď som mal vyhodený bedrový kĺb.
Vala: Ja mám stále problémy s chrbtom. Ale človek sa to naučí riešiť. Každý deň musím robiť špeciálne cviky, aby chrbát fungoval.
Životospráva? V novinách ste spomínali, že medaily ste si vyjazdili na slanine.
Slučik: (s úsmevom) Máme taký rituál, že pred pretekmi si urobíme misu – so slaninou či klobásou.
Vala: Slaninu jeme, pivo pijeme. Ale skôr to hovoríme preto, aby sa dalo niečo zaujímavé napísať do novín. (usmieva sa) Obaja vieme, čo si môžeme dovoliť. Keď sme mali dvadsať rokov, mohli sme večer vypiť desať pív a na druhý deň jazdiť preteky. To už nejde.
Viete, akou rýchlosťou sa rútite dole riekou?
Vala:
To závisí od trate.
Slučik: Nedávno sme jazdili na Kysuci a tam to vychádzalo okolo tridsať kilometrov za hodinu. Ale to bol povodňový stav.
Išlo vám niekedy na vode o život?
Vala:
Do žiadnych krkolomných vecí sa nepúšťame. Takí blázni nie sme.
Dá sa na vodnom zjazde zarobiť?
Vala:
Nedá. Dá sa prežiť. Nie sú žiadne prémie za výsledky, iba odmeny za medaily zo šampionátov od vlády – čo dostávajú všetky športy. Ale my robíme neolympijský šport, tak nám dávajú menej.
Žijete skromne?
Vala:
Peniaze nerozhadzujeme. Nežijeme v chudobe, sme stredná trieda.
Slučik: A na bavorákoch sa zrejme nikdy voziť nebudeme.
Čo je najväčší luxus, akým sa odmeníte?
Vala:
Základ je, aby ste mali spokojnú rodinu. Takže peniaze idú tam. Pre seba, ak sa dá, si kúpim nejaké vylepšenia na šport – v lete horský bicykel, v zime nové bežky. Ale napríklad nové auto? Na to nemám, tak to neriešim.
Slučik: Keď sme s rodinou na dovolenke, tam na peniaze nehľadíme. Seba odmením tým, že si kúpim nové korčule na hokej, či výstroj na lyžovanie. Dožičím si, čo som si nemohol dovoliť v mladosti.
Premýšľali ste, čo budete robiť po športovej kariére?
Vala:
Fajn by bolo zostať pri vode ako tréneri. Ale miest je málo a ťažko sa získavajú. Systém totiž nie je nastavený tak, že keď niekto úspešný skončí, že mu ponúknu trénovanie. To si musíte tvrdo vybojovať, aj zákulisne.
Robili ste v živote niečo iné, ako vodáctvo?
Vala: Nie. Ja som nikdy nepracoval. Ak neberiem šport ako svoju prácu. Vyštudoval som päť ročníkov na matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, robil som aj diplomovku, ale ju neodovzdal. Nebola sila popri športe dokončiť aj školu. Potom ma živila už len voda.
Slučik: Ja som robil, vo fabrike.
Vala: Ale to si mal také komunistické makanie. (usmieva sa) Predpoludním na tréning a popoludní tiež.
Slučik: Po vojne som musel chodiť na štyri hodiny do práce. Na cvikačky. Náplň práce: sústružník. Potom som robil kuriča, udržbára a popri tom jazdil.
Ste posadnutí vodou?
Vala:
Asi áno.
Slučik: Stále nás to baví. Aj keď sme niekde pri mori, stále medzi sebou súťažíme. To je možno naša výhoda oproti ostatným, že to nerobíme z donútenia.
Vala: A snažíme sa, aby platilo: keď niečo robíme, tak čo najlepšie.
Trúfnete si odhadnúť, ako to s vami dopadne? Budete ešte jazdiť, alebo sa niekde zamestnáte?
Vala: Rád by som videl percentá na tej strane, že budeme pokračovať. Ak zoženieme dosť peňazí a rodiny nás pustia – ideme ďalej. Ak málo a doma povedia, že do fabriky – tak ideme do fabriky.
Bola by to posledná sezóna?
Vala:
Chceli sme jazdiť až do roku 2012, rozlúčiť sa na majstrovstvách sveta vo francúzskom Bourg St. Maurice. Tak sme to mali rozohraté.
Slučik: Ale nie je o nás záujem. Aj si hovorím: prečo potom súťažiť za Slovensko?
Vala: (trpko sa usmeje) Tak môžeme aj za Burkinu Faso, keď nám odtiaľ budú posielať výplatu.