Ako sa stalo, že ste sa rozhodli byť právnikom?
Vždy som inklinoval k právu. Trvalo dva roky, kým ma na školu zobrali. Chodil som na športové gymnázium. Bolo orientované na šport, takže ťažko hovoriť o super kvalite výučby, ani môj prístup však nebol veľmi kvalitný. Ale zaťal som sa a príjmačky na fakultu urobil. Vyštudoval som bez problémov. A potom sa rozhodol, že zostanem v brandži. Začínal som v advokátskej kancelárii, posledné štyri roky pracujem pre skupinu Falck (poskytovateľ rýchlej zdravotnej pomoci).
Vyšvihli ste sa do manažmentu, šéfujete právnemu odboru a odboru ľudských zdrojov. Ste kariérne orientovaný človek?
Nie. Netúžil som po funkciách, ani sa z nich nebláznim. Tak sa to vykryštalizovalo. Snažím sa čo najlepšie odviesť svoju robotu a vo firme to ocenili.
Stále ste aj vzpierač. Prečo?
To je o športe, nie iba o vzpieraní. Keď vás odmalička naučia chodiť do kostola, tak sa po pätnástich rokoch zvyčajne nepýtate, prečo tam každú nedeľu máte ísť. Šport je niečo, čo ma zrejme bude sprevádzať celý život. Nevylučujem, že niekedy v budúcnosti môžem byť lokálny tréner v Košiciach. Ak ma tá práca uživí, viem si to predstaviť.
Má niektorý zo vzpieračov podobne úspešnú profesnú kariéru?
Neviem o nikom (premýšľa). Nenapadá mi. Vysoká škola sa dá urobiť, aby však tú profesiu aj popri športe niekto vykonával… V tom som asi exot (usmieva sa).
Laikovi príde vzpieranie ako strašná monotónna drina. Ale možno je príťažlivá tým, že prekonávate sám seba…
Vzpieranie je obrovská drina, ale vyžaduje si aj dávku talentu. Momentálne bojujem, ako sa prekonať a ísť na tréning. Odbočím, ale jedno vám poviem: hlboko obdivujem toho, kto sa na Slovensku venuje vzpieraniu profesionálne. Taký Martin Tešovič (viacnásobný majster sveta a Európy) by mal byť finančne dávno za vodou a nemal by riešiť nejaké existenčné problémy. Štát ho nevie doceniť. Robiť šport je nesmierne krásne, ale keď vám to nezaplatí účty… Pred rokmi som sa rozhodol, že nie som taký hrdina ako Martin. Skôr si pripadám ako zbabelec.
Ste pragmatik.
(po chvíľke) Aj tak sa to dá povedať. Keď som sa rozhodoval, nemal som to takto upratané. Iba som chcel prácu, ktorá ma podrží v budúcnosti. Právnické povolanie však nie je také, že päť rokov ho nebudem robiť a potom ma niekto zamestná.
Vzpieraniu sa venujete ako amatér. Ako dlho ste nemali tréning?
Teraz som veľmi pracovne vyťažený. Je to pol roka, čo som po majstrovstvách Európy (získal na nich bronzovú medailu v trhu) povedal, že sa vzpieraniu nebudem venovať, dám sa zdravotne dokopy a pripravím sa až na septembrové majstrovstvá sveta. Tie sú totiž kvalifikáciou na olympiádu. Som vo fáze začiatku prípravy. Každý rok je tréning ťažší, donútiť sa k nemu… Navyše mám manželku, malú dcérku…
Prvú veľkú medailu ste získali až vlani, na európskom šampionáte. Prečo ste sa jej dočkali až po tridsiatke?
V Európe som sa dlhšie pohyboval okolo desiateho miesta. Na jednu súťaž trénujete pol roka, rok, a potom je to otázka desiatich sekúnd, jedného pokusu, ktorý vyjde alebo nevyjde. A mne to v Bukurešti vyšlo. Všetko sadlo, mal som dobrý deň. Iste, aj preto, že som bol pripravený, možno najlepšie za posledné roky.
Napriek medaile nie ste známy. Vzpieranie na Slovensku nie je populárny, divácky príťažlivý šport. Dá sa s tým niečo urobiť?
Nechcem nikoho urážať, ale ani vodný slalom nie je natoľko atraktívny šport, že ľudí sám pritiahne. Treba sa o to postarať. Vzpieranie má pritom históriu, venujú sa mu vari v osemdesiatich krajinách… Štve ma, že Tešovič je roky v absolútnej svetovej špičke a keď sa mladých ľudí spýtate, tak ho ledva evidujú. Treba ho dať na bilboardy, predať, medializovať. A, napríklad, nedávno sa ma pýtali, čo hovorím na športové ankety. Odvetil som, že je stále lepšie, keď je jeden večer venovaný športu, ako piatim deťom Borisa Kollára. Nemám nič proti nemu, je mi to jedno, len nerozumiem, prečo sa na to musím pozerať každý večer.
Kde je vzpieranie populárne?
V Turecku, napríklad. Boli časy, keď sa tam za titul vzpieračského majstra sveta dávala tehlička zlata a dom. A v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu sú vzpierači priam Bohovia.
Máte charakteristiku, aká je komunita vzpieračov?
Neskutočne dobrá partia. Rozumie si bez ohľadu na to, či má niekto základné vzdelanie alebo vysokoškolský diplom. Zohraná, súdržná skupina. Vieme si pomôcť, vieme, čo chceme, je to navzájom podporujúce. A nerozpráva sa o peniazoch, to nikoho nezaujíma.
O čom spolu hovoríte?
Sme primerane vulgárni (usmieva sa). Neuveriteľne mi vyhovuje, keď som s nimi. Je to uvoľnenie. Nemusím si dávať pozor, čo poviem. Ako keď s kamarátmi idete na pivo.
Zmysel pre humor?
Tvrdý. Nepríjemný. To sú také veci… (usmeje sa) Napríklad reprezentačný tréner s nami najskôr nemal ísť na sústredenie do Poľska, ale nakoniec si to nejako vyžobral u manželky. Pustila ho. A my sme odtiaľ, v jeho mene, poslali k nemu domov pohľadnicu s textom: Je tu krásne, škoda, že tu nie si. Keď sa vrátil, mal zbalené kufre a dva týždne sa s nami nerozprával.
Čo vás baví na vzpieraní?
Je to v rodine (otec je bývalý šéf vzpieračskeho zväzu), asi normálneho človeka nenapadne takéto niečo robiť. Od narodenia sa motám okolo činiek a – čuduj sa svete – keď som ich začal dvíhať nad hlavu, išlo mi to. Nejaká dedičnosť tam bude. Predtým ste hovorili, že vzpieranie je monotónne. Ale nie je, to nikdy nie je rutina. Ani jeden tréning nie je rovnaký. Mňa baví aj prekonávať samého seba, keď sa mi nechce. Otec napríklad zvykol hovoriť, že jedine ping-pongová loptička je rovnako ťažká celý zápas, celý tréning. Ale vo vzpieraní je niekedy sto kíl ľahkých a niekedy ťažkých. Nikdy neviete, ako to bude. Plavec Ľuboš Križko mi vravel, že on cíti, aká je voda. Či je hladká, či mu dáva odpor. Podobné je to aj u vzpierača. Niekedy po tréningu odchádzate so slzami v očiach a najradšej by ste tú halu podpálili a niekedy zas vo vás vládne obrovská eufória.
Viete dopredu, či bude činka ľahká alebo ťažká?
Nie. Poviete si, aha, dnes to bude super – a o pätnásť minút som do toho kopol a šiel radšej preč. A myslel si, že sa už nikdy nevrátim. Aj také máte stavy. Špeciálne, ak ste zatvorený na nejakom sústredení.
Keď na súťaži dvíhate stokilové železo, čo sa vám odohráva v hlave?
Tam veľmi nie je priestor rozmýšľať. Je to natrénovaný pohyb s absolútnou koncentráciou. Rozhodujú milimetrové technické veci. Oproti tréningu, z pohľadu nadvíhaných kíl, je to absolútne jednoduchá záležitosť – ale psychicky vás súťaž zloží. Lížete sa z toho ešte dva týždne.
Pomáha vám niečo na koncentráciu?
Pred súťažou mierne chudnem, takže sa snažím nerobiť nič – prospieva mi to, konečne sa vyspím. Počas súťaže som ticho, nepoviem nič. Fungujem ako robot. Musím veriť koučovi. On ma diriguje, povie, kde mám ísť, kedy mám ísť, koľko pôjdem dvihnúť. A ja počúvam na slovo.
Nakoľko vzpieranie ničí telo?
(po chvíľke) Neviem to posúdiť. Viem povedať, že je problém, ak netrénujem. Nie keď trénujem. Jasné, mám za sebou dve operácie kolien, viem, že ma niekedy v budúcnosti čaká operácia ramena. To sú také paradoxy… Malú dcérku som vzal na ruky a prasklo mi v chrbte. Hneď som si povedal, že k doktorovi nejdem, ale musím na tréning, spevniť to. Asi bude problém po kariére, keď svaly zmäknú. Ale na to teraz všetci kašľú, to nikoho nezaujíma. Športovci sa nikdy nerozprávajú, čo bude o dvadsať rokov.
Ako sa dá uživiť vzpieraním na Slovensku?
Pokiaľ viem, je to na úrovni priemerného platu v národnom hospodárstve. Ani jeden z vás by to za tie prachy nerobil.
Doping vo vzpieraní?
Je a bude.
Vaša skúsenosť?
V úvahách sa určite objavil. Ale treba si povedať, čo ten doping je. Začína sa coldrexom, lebo obsahuje pseudoefedrín. Lenže ja som povedal, že keď mám chrípku, tak na vás kašlem, skúste si to… Lenže, sú aj také situácie, že odrazu príde na veľkú súťaž chlapík z Azerbajdžanu, ktorého som v živote nevidel, urobí tri svetové rekordy a potom o ňom ďalšie tri roky nepočujete. Nikto mi nenahovorí, že je to talent od Boha.
Aké plány máte so vzpieraním?
Po majstrovstvách Európy som sľúbil dcérke, že ma uvidí na olympiáde v Londýne (2012). Ale pomaly triezviem. Dostala ma však posledná olympiáda (v Pekingu 2008 nesúťažil, bol v realizačnom tíme). Nebolo nevyhnutné, aby som vyhral, stačilo mi tú atmosféru cítiť. Mal som pocit, že tam je istý druh nesmrteľnosti.
Ako manželka komentuje, že robíte vzpieranie?
Na prípravu na majstrovstvá Európy som ju ukecal, teraz mám trochu väčší problém. Máme malé dieťa (šestnásťmesačné), nie je to sranda. Pozná partiu, zažila drsné žartíky, bola aj na sústredeniach (usmeje sa). A chodí aj na zabíjačku. Je to taká vzpieračská tradícia, trvá šiesty rok, v dedinke u reprezentačného trénera, dva dni pred Silvestrom. Zabije sa prasa, od rána od šiestej sa tam pije. Absolútne čistá partia. Krásna jednoduchosť života. Je to udalosť, na ktorú sa teším celý rok. Išiel by som tam aj cez mŕtvoly.