Do histórie sa zapísal na zimných olympijských hrách 1988 v Calgary, keď sa stal prvým pretekárom, ktorý reprezentoval Veľkú Britániu v skokoch na lyžiach.
Jeho príbeh a pozoruhodná osobnosť mu vyniesli slávu a uznanie.
Dokázal, že ak má človek obrovské odhodlanie a chuť niečo dokázať, žiadna méta nie je nedosiahnuteľná.
Pri tréningoch mnohokrát spadol, doudieral sa, dokonca sa i viackrát zranil, no ani to ho neodradilo od splnenia obrovskej túžby.
"Mal som asi 13 rokov, keď som prvýkrát lyžoval. Bolo to na školskom lyžiarskom výlete. Do troch mesiacov ovládlo lyžovanie môj život. Ako dieťa som bol stále v nemocnici.
Bolo to preto, že ak ma niekto vyzval, aby som urobil nejakú hlúposť, neodmietol som. Pomohlo mi to pri skákaní na lyžiach, kde som sa ako prvé musel naučiť správne padať," vravel Edwards pre britskú televíziu BBC.
Výstroj si musel požičiavať
Edwards sa mohol stať štukatérom, ako jeho otec a mnoho ďalších príbuzných v jeho rodine.
On však chcel od života viac. Sníval o tom, že sa dostane na olympiádu. Od raného detstva dokazoval, že sa nebojí výziev.
Keď mal 12 rokov, pri hraní futbalu si poranil koleno. Trvalo mu dva roky, kým sa zo zranenia úplne zotavil. Neodradilo ho to.
Rozhodol sa začať s alpským lyžovaním, v ktorom preukázal svoju zdatnosť a podarilo sa mu dostať do britského národného tímu.
Edwards mal cieľ súťažiť na olympijských hrách 1984 v Sarajeve ako člen britského alpského lyžiarskeho tímu, ale neuspel v kvalifikácii.
Čítajte viac Po výroku na adresu legendy sa stal nenávideným. Pokazil som to a budem za to platiť. Ani netušil, akú mal pravdu
„Nemal som na to finančné zázemie. Niektorí chalani boli bohatí a mali bohatých rodičov, zatiaľ čo ja som na preteky jazdil vo svojom karavane. Bolo to smutné, ale vedel som, že chcem pokračovať,“ spomínal Edwards.
Svojho olympijského sna sa nemienil len tak ľahko vzdať. Zatiaľ čo mnohí by sa obrátili k inému povolaniu, Eddie sa rozhodol, že toto je len začiatok.
Vydal sa na jednu z najvzrušujúcejších ciest v histórii britského športu.
Po neúspešnej kvalifikácii začal sledovať skoky na lyžiach a uvedomil si, že má oveľa väčšiu šancu dostať sa na olympiádu, ak by sa tejto disciplíne venoval.
V tom čase nebol v britskom národnom tíme ani jeden skokan na lyžiach.
„Keď som videl skokanské mostíky prvýkrát naživo, vyzerali skvele. Uvedomil som si, že Veľká Británia nikdy predtým nemala skokana, tak som sa spýtal, či by som si to mohol vyskúšať,“ mieni Edwards.
Keďže nemal dostatok peňazí na kúpu vlastnej výstroje, bol nútený si ju požičiavať.
Keďže bol ďalekozraký, nosil hrubé okuliare. Na nich si nasadil prilbu a cez ňu typické ružové lyžiarske okuliare, podľa ktorých ho fanúšikovia spoznali.
Foto: Blogspot
„Začal som trénovať na 10 metroch a potom som skákal ďalej a vyššie. Za skákanie som platil iba 5 dolárov na deň a prilbu, ktorú som mal požiačanú, som si priviazal šnúrkou,“ priblížil svoje skokanské začiatky Brit.
Žil na chlebe a mlieku
Edwards v minulosti v rozhovoroch tvrdil, že bol pred zimnými olympijskými hrami v Calgary „charitatívnym prípadom.“
Pred odchodom na OH skákal na lyžiach iba 22 mesiacov, počas ktorých sa zadĺžil celkovo o 7000 libier. Aby ušetril, spával v kravíne a jedol zvyšky jedla z kontajnerov.
Edwards povedal, že raz spal vo svojom aute pri teplote mínus 25 stupňov.
Počas tréningu v Kanderstegu vo Švajčiarsku si vzal k srdcu radu od svojho otca, ktorý mu povedal:
„Ak niekedy pôjdeš na cesty, vždy sa spriateľ s kuchárom, nikdy nebudeš hladný.“
Chodil po okolí a pýtal sa ľudí pracujúcich v hoteloch, či nepotrebujú nejakú výpomoc. Stretol dvoch bratov, ktorí mu dovolili pokosiť im trávu a dali mu jedlo zadarmo.
„Jeden z bratov bol šéfkuchár. Keď som prechádzal okolo hotela a on ma uvidel, otvoril okno a hodil mi konzervu fazule alebo hrušiek. Pomyslel som si: Skvelé, toto je moje jedlo na dnes večer,“ vraví Edwards.
Trénoval na suchom svahu v lyžiarskom stredisku Gloucester, pretože v Spojenom kráľovstve neboli žiadne skokanské mostíky.
Za tréningy na skokanskom mostíku by musel zaplatiť veľa peňazí. Jemu sa však podarilo trénovať zadarmo, pretože sa ponúkol, že bude odhŕňať sneh.
"Čím viac som vedel skákať na lyžiach, tým lepší som sa mohol stať. Aj keby mi zostalo 100 dolárov, chcel som, aby mi vydržali čo najdlhšie.
Pomyslel som si: Ak si len kúpim chlieb a mlieko, zoškrabem jedlo z košov a budem prespávať v aute, môžem tu zostať tri mesiace," spomínal.
Zažil podmienky, o akých sa mnohým olympionikom ani len nesníva. Často bol odkázaný na nezištnú pomoc od iných.
"Britské skautské skupiny, kde som býval, mi dávali svoje prebytočné jedlo predtým, ako išli domov. Boli milí. Ostatní skokani v tom čase bývali v päťhviezdičkových hoteloch.
Mali lekárov, psychológov a ja som tam bol sám. Bol som ako prípad pre charitatívne organizácie. Bolo to ťažké, ale ja som to bral ako zábavu a dobrodružstvo," vraví.
Tréner mu neveril
Edwardsov tréner Chuck Berghorn ho viedol pred olympiádou a snažil sa ho naučiť lepšie zvládať techniku. Neveril, že sa jeho zverenec dokáže prebojovať na OH.
"Spomínam si na to, ako som ani na jedinú sekundu nepomyslel na to, že by mal na Calgary. Bol neschopný a v podstate netrénovateľný.
Nemal jediný kus výbavy. Musel som mu dať prilbu a lyžiarky. Tie mu boli také veľké, že si ich musel vypchať piatimi pármi ponožiek," vravel Berghorn v rozhovore pre britský denník The Daily Mail.
Foto: 20th Century Fox
Na veľké prekvapenie svojho trénera však Edwards napokon splnil limit, vďaka čomu mohol ísť na olympiádu. Uvedomoval si, že proti ostatným skokanom nemá absolútne žiadnu šancu.
Účasť pod piatimi kruhmi si však naplno užil aj napriek tomu, že v oboch disciplínach skončil posledný.
"Otvárací ceremoniál v Calgary bol obrovský. Sledovať, ako sa zapaľuje plameň, bolo úžasné. Pamätám si všetko, akoby to bolo včera.
Fanúšikovia ma pokrstili na Orla Eddieho. Odvtedy sa to len tak nabalilo. Vedel som, že nikoho neporazím, vedel som, že skončím posledný. Pre mňa to však bola obrovská zábava," spomína Edwards.
Nie každý bol z jeho prítomnosti na OH nadšený. Športovci, ktorí celý život dreli, aby si vybojovali miestenku na olympiáde, ho považovali za čudáka a tvrdili, že si nezaslúži byť medzi najlepšími atlétmi sveta.
„Ty bastard, ja som trénoval dvadsať rokov, aby som sa dostal na zimnú olympiádu a ty si prídeš a ukradneš mi to. Zdochni,“ zverejnil jednu zo správ Edwards, keď sa ho pýtali, akým negatívnym reakciám musel čeliť.
Inšpiroval mnohých aby lyžovali
Jeho národný olympijský tím zúril, pretože športovo najslabší člen výpravy priťahoval najväčšiu pozornosť.
Na jednu z jeho tlačových konferencií prišli desiatky novinárov a trvala štyri hodiny. Táto pozornosť nebola v zhode s predstavami šéfa olympijského tímu.
Edwards preto dostal zákaz účasti na ďalšie mediálne aktivity. Napriek tomu sa aj naďalej tešil veľkej popularite medzi fanúšikmi.
Čítajte viac Ty potkan, okradol si nás. Som sklamaný, ako sa ku mne zachovali. Chcel som, aby sa na Slovensku cítil dobre. To, čo prišlo, som nečakal
„Ľudia si ma pamätajú. Pamätajú si, aký vplyv som mal, pamätajú si Orla Eddieho. Inšpiroval som ľudí, aby išli von a lyžovali. To má pre mňa väčší význam ako čokoľvek iné,“ vraví.
Edwards sa snažil kvalifikovať na ďalšie tri olympiády, ani raz však neuspel a v roku 1998 ako 34-ročný ukončil kariéru.
Dnes je Edwards skvelým olympijským a motivačným rečníkom, ktorý dokáže zaujať príbehmi o svojom inšpiratívnom vzostupe k olympijskej sláve.
Jeho cesta na OH je najväčší príbeh outsidera v histórii atletiky, ktorá môže motivovať akéhokoľvek jednotlivca či tím.
Zrejme neexistuje príbeh, ktorý by lepšie vystihoval motto samotného tvorcu moderných olympijských hier Pierra de Coubertina:
„Kľúčové na olympijských hrách nie je vyhrať, ale zúčastniť sa. Základom života nie je dobývanie, ale hrdý boj.“
