Zo zdravotných dôvodov musel viaceré veľké podujatia v nedávnej minulosti vynechať.
Na konte má 21 titulov majstra Slovenska v disciplínach maratón, polmaratón, v behu na 5-tisíc a 10-tisíc metrov.
Posledný rok pracuje v gastro prevádzke pri vlakovej stanici v Bardejove, kde robí všetko od čistenia zemiakov až po obsluhovanie zákazníkov.
Behu, ktorý je pre neho vášňou, sa vzdať nechce. Posledné mesiace sú však pre neho mimoriadne náročné.
"Priznám sa, už mám toho niekedy naozaj dosť. Je to extrém. Práca v gastre nie je sedavé zamestnanie.
Je to náročné skombinovať so športom. Snažím sa ako viem, ale niekedy mám už stavy, že nevládzem," vraví Sahajda pre Športweb.
Samotná práca mu problémy nerobí. Rýchlo si zvykol a naučil sa robiť všetko, čo si pozícia v stravovaní vyžaduje.
"Naučil som sa robiť všetko. V gastronómii musí byť človek flexibilný. Inak sa nedá. Najmä pokiaľ to robíte poctivo a nemáte reštauráciu alebo kaviareň len ako zábavku.
Vidím to u mnohých podnikateľov, ktorí vlastnia prevádzky, len aby mali kde chodiť na kávu," mieni Sahajda.
Práca s ľuďmi ho ubíja
Každé ráno vstáva už o štvrtej, aby si odbehol svoju dennú porciu kilometrov a následne sa presúva z Košíc do Bardejova. Tam sa nachádza vývarovňa, ktorá patrí jeho rodičom. Cesta tam a späť mu trvá aj štyri hodiny.
"Ubíja ma to. Navyše, práca s ľuďmi je často náročná. Každý človek je iný. Uberá mi to veľa energie. Som neustále na nohách.
Od kedy ráno vstanem, som v pohybe až do večera. Spať chodím okolo deviatej. Denne urobím aj 30-tisíc krokov," približuje Sahajda.
Občas má stavy, keď je rád, že dokáže chodiť bez väčších problémov. Ak by mal pokračovať ďalej v rovnakom režime, bude musieť do práce dochádzať autom.
„Presuny mi zaberú veľa času. Autom je to rýchlejšie, trvá to asi hodinu. Po roku som zhodnotil, že ak chcem podávať kvalitné výkony na pretekoch a udržiavať sa v kondícii, nemôžem dochádzať do práce autobusom,“ mieni dlhoročný slovenský reprezentant.
Zranenia a strata formy zapríčinili, že si športom zarobil podstatne menej. Musel sa obzerať po možnostiach, ako finančne zabezpečiť svoju rodinu.
"Mám manželku a dve dcéry. Staršia začala chodiť do prvého ročníka na základnej škole, mladšia navštevuje škôlku.
Chcel som si nájsť prácu doma v Košiciach. Rozoslal som žiadosti aj na košický magistrát, kde som chcel pomôcť v športe, ale nikto sa mi neozval späť. Je to smutné, som sklamaný," sťažuje sa Sahajda.
Napriek tomu, že bude mať čoskoro 35 rokov, stále dokáže podávať kvalitné výkony. Pred pár týždňami sa stal majstrom Slovenska v polmaratóne. V súčasnosti sa už trénuje sám.
Podľa vlastných slov by sa dokázal výkonnostne posunúť vyššie, no potrebuje sa intenzívnejšie zamerať na prípravu.
„Denne nabehám 18 kilometrov, za mesiac mám priemer okolo 550 kilometrov. Na to, že popri tom pracujem, je to dosť. Denne spravím priemerne 27-tisíc krokov. Bez behu si neviem predstaviť život,“ vraví.
Na pretekoch zo seba robia šašov
Atletický zväz z jeho pohľadu nedostatočne podporuje najlepších bežcov, ktorí sa chcú zlepšovať a chcú reprezentovať Slovensko na medzinárodných podujatiach.
"Veľa ľudí si myslí, že bežci zarobia na pretekoch stovky či nebodaj tisícky eur. Pravda je úplne iná.
Situácia sa navyše v posledných rokoch nezlepšuje, ale ide to s podporou športovcov dolu vodou. Je to katastrofa," myslí si Sahajda.
Väčšina pretekov, ktoré mali v minulosti medzi bežcami zvučné meno, sa vydalo cestou komercionalizácie.
Profitujú z toho však najmä organizátori. Na odmenách pretekárov sa to prejavilo minimálne.
"Všade sa tlačí na kvantitu a je to najmä o komercii. Na veľké maratóny chodia mnohí zo seba robiť len šašov. Nie je to o výkonoch.
Naposledy som bol zhrozený z toho, čo som zažil na Night Rune v Košiciach. Pre mnohých je to len o tom, aby sa vyfotili a hodili to na sociálne siete. Vyslovene som si povedal, čo tam medzi tými ľuďmi robím," mieni.
Bez podpory sponzorov je podľa Sahajdu nemožné venovať sa behu na vysokej úrovni. O profesionalite nemôže byť ani reč. V kariére mu výrazne pomohli dvaja tréneri – Vladimír Molčan a Pavol Holeczy.
"Bez nich by som sa nemohol venovať behu na takej úrovni, akú som robil. Vďačím im za veľa. Mnoho pretekov som išiel len vďaka nim.
Zväz vám začne pomáhať, až keď niečo dosiahnete. Hodia vás do vody a čakajú, že sa naučíte plávať bez ničoho.
Prejavuje sa to na nedostatočnej podpore mladých. Na východe prakticky nemáme nasledovníkov. Je to škoda. Kedysi sme boli továreň na bežcov," konštatuje skúsený slovenský vytrvalec.
Svet nám strašne ušiel
V časoch, kedy mal najlepšiu formu, zažíval veľkú smolu na pretekoch. Hoci predviedol viacero vynikajúcich výkonov, v dôležitých momentoch sa od neho odvrátilo športové šťastie.
"Nebola taká konkurencia, aká je dnes. Na čele som behával prakticky sám. Každý vytrvalec potvrdí, že to je extrémne náročné.
Druhá vec je, že som chodil málo na preteky do zahraničia. Bude ma to mrzieť do konca života," konštatuje Sahajda.
V zahraničí sú preteky na vyššej úrovni, víťazi sú lepšie finančne ohodnotení a zároveň je tam lepšie konkurencia.
„Tá je dôležitá, ak si chcete zlepšovať osobné rekordy a podávať kvalitnejšie výkony. Ak mi bude zdravie slúžiť, ešte by som chcel niekoľko rokov súťažne behať,“ mieni Sahajda.
Úroveň pretekov v zahraničí sa podľa neho naopak zvyšuje. Okrem kvantity si dajú záležať aj na kvalite.
"Svet nám strašne ušiel vo všetkých sférach. Minulý rok som bol na pretekoch vo Valencii. Keď som videl ich infraštruktúru, povedal som si: Panebože, my sme tak strašne pozadu.
Na Slovensku je to celé zle. Bohužiaľ, taká je realita. Stačí sa prejsť iba do Poľska a hneď vidíme, kde sme," vraví.