Chýrny slovenský atletický míting prerušili dve väčšie pauzy. Zdalo sa, že roky svojej existencie má spočítané a definitívne zmizne z mapy slovenského športu. Vždy sa však vrátil a 8. augusta na banskobystrických Štiavničkách oslávi pod tradičnou značkou P – T – S významné jubileum.
Atléti začínali na Tehelnom poli
Legendárny míting sa zrodil na škvare a na futbalovom štadióne Slovana na bratislavskom Tehelnom poli. Jeho prvý ročník pod názvom Veľká cena Pravdy sa uskutočnil vo dvoch dňoch – 31. augusta a 1. septembra 1957. Vznik podujatia, ktoré sa postupne stalo známym a rešpektovaným v atletickom svete, inicioval denník Pravda. S jeho podporou sa taktovky chopil organizačný výbor na čele s predsedom Júliusom Sorelom a tajomníkom Alojzom Ovečkom. Prvý bol pracovník Slovenskej odborovej rady, druhý dlhoročný sekretár slovenskej atletickej sekcie.
Netušili, aký pozitívny ohlas bude mať nové podujatie. „Konečne sa aj Bratislava dočkala poriadnych medzinárodných pretekov," napísal známy atletický odborník Jan Popper v mesačníku Lehká atletika. Na mítingu sa predstavilo 162 súťažiacich zo šiestich krajín. Okrem Československa aj z NDR, Poľska, Juhoslávie, Rakúska a Švédska. Jeho organizácia vyšla na 80-tisíc korún, takmer polovicu vybrali na vstupnom (33-tisíc korún). Po oba dni zavítalo do hľadiska po osemtisíc divákov. Novinár a publicista Marián Šimo v knihe Hviezdy troch ér, v ktorej priblížil históriu veľkého športového sviatku, uviedol, že „výkonnosť slovenskej atletickej špičky aj vďaka medzinárodnému mítingu očividne rástla".
Napísal jedenásť kapitol a roku 1967 sa jeho prvá éra uzavrela. Už medzi organizátormi prvého ročníka sa objavilo aj meno redaktora Pravdy Pavla Kršáka, ktorý za bezprostredný dôvod zániku sľubne naštartovaného podujatia uviedol „ľahostajný postoj najvyššieho slovenského atletického orgánu". Pauza, našťastie, netrvala dlho. Fanúšikovia mali ešte v živej pamäti dramatické súboje na Tehelnom poli. Míting sa však po štyroch rokoch presťahoval na druhú stranu Bajkalskej ulice – na Pasienky. A zažil svoju zlatú éru. Stal sa súčasťou svetového seriálu IAAF Grand Prix a odborníci mu podľa najprestížnejšieho svetového mítingu vo Švajčiarsku dávali prívlastok Zürich východu.
Tartan rovná sa míting
Na začiatku bola schôdzka troch vplyvných mužov v spoločenskom dome Slovnaftu. „Keď sme postavili štadión na Pasienkoch, zostalo ešte dokončiť atletickú dráhu," spomína Štefan Madro, tajomník TJ Inter Slovnaft Bratislava. „Chodieval som s futbalistami na Západ a videl som tam tartanové dráhy. Zistil som, že ich budovala americká spoločnosť 3M, mala sídlo v Holandsku. Tá položila tartan aj na Pasienkoch. Projekt financoval ČSZTV a budovali sme ho v akcii Z, to znamená svojpomocne, brigádami. Skvelú prácu odviedol projektant Štefan Molnár. Bývalý skokan do diaľky bol stavebný inžinier, v spolupráci s Hydrostavom urobili podklad dráhy. Dosť sme sa s tým natrápili, veď niečo podobné sa u nás robilo vôbec prvý raz."
Čítajte viac Verdikt znie: Nebolo to spravodlivé. Súd pre ľudské práva dal za pravdu kontroverznej olympijskej šampiónke
Mimochodom, pre Molnára, atletického nadšenca, to bola srdcová záležitosť. Vyhral diaľku na Veľkej cene Pravdy 1958 a roku 1971 sa stal riaditeľom mítingu a túto funkciu zastával dve desiatky rokov. „Bol som hrdý na to, že sme vybudovali prvý tartanový ovál na Slovensku. V jeden večer, keď už utíchli práce na štadióne a zostal som tam úplne sám, som sa po ňom spokojne prechádzal a uvažoval som, ako ho využijeme. Vravel som si, toto bude ideálne miesto, kde by sme mohli oživiť atletický míting. Na druhý deň som sa vybral do redakcie Pravdy za Pavlom Kršákom a spýtal sa ho na jeho názor," pokračuje Madro.
Priama súvislosť medzi novou tartanovou dráhou a atletickým podujatím bola neodškriepiteľná. Nebyť červeného osemdráhového okruhu sotva by sa zrodila myšlienka na znovuzrodenie mítingu. Kršák a Madro sa stretli pred Vianocami 1970 na schôdzke so šéfom športu bratislavskej televízie Tiborom Donovalom. „Spolu sme kuli plány. Zhodli sme sa, že práve teraz je ideálny čas, aby sa do Bratislavy vrátil veľký míting a odohral sa aj pred televíznymi kamerami. Dostal som úlohu, aby som túto možnosť predebatoval v Slovnafte a pokúsil sa ho získať ako ďalšieho silného partnera. V tom čase bol jeho riaditeľom Dzian, dosť nepríjemný chlapík, ktorý nechcel mať so športom nič spoločné. Náš návrh odmietol."
Preto sa obnovené podujatie zapísalo do histórie československého športu najskôr pod názvom Cena Pravdy a Televízie. Až roku 1973, keď sa zmenilo vedenie fabriky a všetci videli pozitívne hodnotenia predchádzajúcich dvoch ročníkov, pribudol aj tretí subjekt – Slovnaft. Pod touto hlavičkou vydržalo najdlhšie – plných šestnásť rokov.
Atletika? Poriadna drina
Madro bol basketbalista telom i dušou. Založil v Interi basketbalový oddiel, ktorého muži za niekoľko rokov patrili k absolútnej československej špičke, vyrástli v ňom viacerí reprezentanti. „Ako tajomník veľkej telovýchovnej jednoty som sa venoval rôznym športom, ale musím povedať, že najviac mi dala zabrať atletika. Veľa disciplín, rozdielne podmienky, množstvo športovcov. Makal som od rána do večera. Ale bola to krásna práca. Atletiku som si obľúbil a získal v nej výborné kontakty, hoci chvíľu to trvalo," približuje bývalý špičkový funkcionár, ktorý v januári oslávil v dobrej kondícii deväťdesiatku.
Do Bratislavy prichádzali svetové atletické esá. Madro potvrdzuje, že organizátori im vtedy neplatili mastné štartovné. „To neprichádzalo vôbec do úvahy. Dostávali krištáľové vázy, vecné ceny. A utvárali sme im dobré podmienky. Všetko to bolo o vzťahoch, kontaktoch, neskôr aj o kamarátstve. Mnohí k nám chodili na návštevu aj mimo pretekov. Trávili u nás dovolenky i sústredenia," tvrdí.
Hrdý je najmä na podmienky, ktoré utvorili na štadióne. „Nechcem sa chváliť, ale myslím si, že sme boli aspoň krok pred ostatnými. Keď som chodil na rôzne podujatia a navštívil som aj tréningové centrá a športoviská v zahraničí, všetko som si pozorne všímal, robil som si poznámky a potom som sa to usiloval uplatniť aj doma. Zdravotné zabezpečenie, regeneráciu, vodoliečbu. V Chirane Stará Turá mi vyrábali veci, ktoré dovtedy nemali v programe. Naše podmienky využívalo aj slávne Dynamo Kyjev na čele s legendárnym trénerom Valerijom Lobanovským či s výnimočným futbalistom Olegom Blochinom. Vždy sme ich u nás radi privítali."
Imrich Ozorák (77), bývalý atlét, sa kedysi venoval šprintom a skoku do diaľky. Ako mladý divák si pamätal mítingy z Tehelného poľa v závere päťdesiatych rokov. Roku 1970 nastúpil do Interu, kde sa stal tajomníkom atletického oddielu. Vyzdvihuje Madrovu zásluhu na položení tartanu na Pasienkoch. „Neuveriteľne vytrvalo oň bojoval. Bolo to obdivuhodnejšie o to viac, že predtým nemal k atletike v podstate nijaký vzťah. Dovtedy bol tartan len na pražskom Štadióne Evžena Rošického. Dá sa povedať, že Madro mal štadión, ktorý spĺňal aj prísne kritériá, a šéf športu v Pravde Pavol Kršák zasa ideu veľkého atletického mítingu. Redakcia Pravdy zohrala rozhodujúcu úlohu, že sa roku 1971 obnovil míting," domnieva sa funkcionárska legenda, ktorá štyridsať rokov patrila k hlavným organizátorom péteesky. Najskôr bol tajomníkom organizačného výboru, neskôr riaditeľom podujatia.
Bubkove skoky do neba
Míting dvíhali do výšok veľké mená atletiky i svetového športu. Olympijskí víťazi, majstri sveta a Európy, držitelia úžasných rekordov. Ktorá zo svetových hviezd, ktoré sa predstavili v Bratislave, urobila na Madra najsilnejší dojem? „Viktor Sanejev," zareaguje spontánne bez väčšieho uvažovania. „Skvelý človek a športovec. Stal sa aj mojím osobným priateľom. Pôvodom Gruzínec, reprezentant ZSSR. Vyhral trojskok na troch olympiádach po sebe – v Mexiku 1968, v Mníchove 1972 a v Montreale 1976. A v Moskve 1980, to už mal 35 rokov, získal striebro. Niečo neuveriteľné. Niekoľkokrát utvoril aj svetový rekord. Svoje vysoké kvality potvrdil aj v Bratislave. Triumfoval u nás v sedemdesiatych rokoch päťkrát.“
Čítajte viac Biologický muž alebo žena? Svetová atletika zavádza nové pravidlo, športovci budú podliehať testu na základe výteru
Ozorák po rovnakej otázke listoval v pamäti dlhšie. „Na to sa ťažko odpovedá, bolo ich veľa. Neberiem do úvahy len to, kto na Pasienkoch najviac zažiaril. To by som asi zvolil Sergeja Bubku. Keď mám povedať jedno meno, vyberiem ženu – Marita Kochová." Bývalú reprezentantku NDR považuje komplexne za mimoriadnu osobnosť. Olympijská šampiónka utvorila v kariére 30 svetových rekordov. Dlho ho držala v behu na 200 metrov a dodnes nik neprekonal jej výnimočný výkon z roku 1985 na štvorstovke – 47,60.
„Na péteeske štartovala niekoľkokrát. Nebol veľký problém presvedčiť ju, aby sa postavila na štart. Aj preto, že sme mali nadštandardný vzťah s Wolfgangom Meierom, jej trénerom a neskôr aj manželom. Predebatovali sme s ním dlhé hodiny. To bol veľký atletický fanatik," približuje Ozorák. Na mítingu nechýbala slovenská elita, ale ani talentovaní atléti, ktorí sa mohli stretnúť s velikánmi ich športu. Najväčšie hviezdy prichádzali najmä spočiatku z krajín bývalého socialistického bloku.
„Existoval protokol o výmene športovcov a podpore športových podujatí. Nielen v atletike. Aj vďaka tomu sme získali kvalitnú konkurenciu. Postupne aj mnohí atléti doma žiadali, aby mohli štartovať v Bratislave. To bol aj Bubkov prípad. Dva razy utvoril na Pasienkoch svetový rekord v skoku o žrdi – prvý pod holým nebom roku 1984 mal hodnotu 585 cm. Už predtým sme presvedčili jeho trénera Vitalija Petrova, aby absolvoval sústredenie v Bratislave namiesto plánovaného pobytu v Bulharsku. Ďalší rok k nám prišiel Bubka už aj s manželkou a deťmi." O štyri roky neskôr vyletel geniálny žrdkár opäť až k nebu. Druhý jeho bratislavský svetový rekord mal hodnotu 605 cm. Na Pasienkoch ho sledovalo 20-tisíc divákov. Stal sa miláčikom publika. V Bratislave štartoval osemkrát a sedemkrát sa tešil z víťazstva.
Pomoc prišla aj z Ostravy
Bratislavským nadšencom výrazne pomáhali ostravskí. „Organizovali míting Zlatá tretra Európy, ktorý mal už vysoké renomé. Bez problémov, nezištne nám odovzdávali skúsenosti. Už v obnovenom ročníku 1971 zabezpečovali leteckú prepravu účastníkov. Dôležité bolo, že sme si držali stále rovnaký termín. Medzi mítingami bol jeden voľný deň, atléti mohli štartovať na oboch," dodáva Ozorák. V uplynulých ročníkoch sa v Ostrave predstavil aj najlepší atlét sveta na začiatku tohto storočia, Jamajčan Usain Bolt. Na Zlatej tretre sa zúčastnil deväťkrát, naposledy roku 2017. Mimochodom, vždy sa tešil z víťazstva. Ale na péteeske sa v štartovej listine nikdy neobjavil. Ozorák prekvapujúco tvrdí, že hviezdu takého rangu by na míting nepozýval.
„To už nie je lacný špás. Za peniaze, ktoré za jeho štart v Ostrave zaplatili, by sa dal pripraviť kvalitný míting. A nie jeden. Sumu za Bolta by som investoval inak. Navyše jeho prítomnosť divákov namaškrtila, brali ju už ako samozrejmosť. Organizátori v najbližšom čase už sotva dotiahnu väčší tromf. Svetovej atletike momentálne taká jedinečná osobnosť chýba," zdôrazňuje. Bratislavskí funkcionári uplatňovali už v zlatých rokoch mítingu inú stratégiu. „Zameriavali sme sa síce stále na špičku, ale nielen na ňu. Často sme brali na míting spolu s hviezdami aj menej známych atlétov, ktorí však mali vysokú výkonnosť a u nás sa predali. Po péteeske sa stávali hviezdami,“ vysvetľuje.
Silné skupiny prichádzali z tradičných atletických veľmocí ZSSR, NDR i Kuby. V tíme karibskej krajiny nechýbal ani svetový rekordér v skoku do výšky Javier Sotomayor, ktorý sa roku 1989 tešil – aj keď až na tretí pokus – z víťazstva na P – T – S. Veľkým ťahákom býval vždy charizmatický Alberto Juantorena, ktorý ako jediný muž vyhral na jednej olympiáde beh na 400 i 800 metrov (Montreal 1976). V Bratislave štartoval štyri razy. Aj v rokoch 1976 a 1977, keď ho vyhlásili za najlepšieho atléta sveta. „Boli aj prípady, keď získať na štart niektorú osobnosť nebolo jednoduché. Spomínam si na olympijskú víťazku a majsterku sveta v skoku do výšky Bulharku Stefku Kostadinovú. Lámali sme ju desať rokov. Roku 1996 sa aj ona predstavila vo výškarskom sektore. Mala tridsaťjeden, držala svetový rekord, vyhrala výkonom 198 centimetrov," dodáva Ozorák.
Ruský expert ovládal Švejka
Spolu s ďalšími zástupcami mítingu, najmä s Martinom Šebestom a Alfonzom Juckom, navštevovali kalendárne kongresy, mítingy, šampionáty a ťahali do Bratislavy veľké mená. „Vybrali sme sa aj na medzištátne atletické stretnutie NDR – USA do Karl Marx Stadtu. Stretli sme sa s Ollanom Cassellom, ktorý bol šéf tímu amerických atlétov. Tam sme vybavili účasť vtedy svetového rekordéra na stovke Calvina Smitha i ďalších. Výborné vzťahy sme mali s Angličanmi i s ďalšími krajinami. Častými hosťami boli aj skvelí atléti z Afriky."
Podľa Ozoráka sa Pravda stala organizačným centrom podujatia. „Neexistoval internet ani mobily. Komunikácia bola komplikovaná. Používali sme ďalekopis a neskôr faxy. Zo všetkých kútov sveta chodili na adresu redakcie. Takisto sme využívali redakčné telefóny, pevné linky. S blížiacim sa mítingom sa vždy výrazne zvyšovali účty. Vychádzali nám v ústrety aj na najvyšších vládnych a straníckych miestach, napríklad keď sme vybavovali víza pre účastníkov. Na Slovensku sa síce organizovali mnohé športové podujatia, ale dve mali doložku najvyšších výhod: cyklistické preteky Okolo Slovenska a péteeska."
Čítajte viac Medaila z ME do 23 rokov. Slovenská šprintérka predviedla parádny výkon
Redakcia urobila veľa práce v propagácii mítingu, pozývala do Bratislavy aj zástupcov zahraničných redakcií. Medzi nimi bol svojský redaktor z Moskvy Vladimir Otkalenko, ktorý zažil väčšinu ročníkov a stal sa doyenom medzi novinármi. „Mal k Bratislave a Slovensku mimoriadny vzťah, bol výborný atletický odborník, ale aj neuveriteľný znalec Haškovho Švejka. Vedel z neho v češtine naspamäť celé pasáže a zabával nimi kolegov," usmieva sa Ozorák.
Roku 1984 na dvojdňovom mítingu štartovalo 423 účastníkov, nikdy ich nebolo viac. Preteky sledovalo rekordných 27-tisíc divákov. O rok neskôr sa síce postavilo na štart o niečo menej atlétov a atlétok, ale až z 35 krajín piatich kontinentov, najviac v histórii. Organizátorom sa darilo držať latku kvality vysoko ešte niekoľko ročníkov. Po roku 1989 sa názov mítingu niekoľkokrát zmenil. Slovnaft 1998 sa postaral o ďalší rekord: jeho rozpočet narástol na 16 miliónov korún, bol najvyšší v celej histórii.
Postupne však míting začínal strácať predchádzajúci lesk. Na začiatku nového storočia sa začalo diskutovať aj o tom, že štadión na Pasienkoch bude slúžiť iba futbalistom a atletickú dráhu nepotrebuje. „Keď Slovnaft definitívne na dlhší čas zavrel finančné kohútiky a prestal podporovať šport, bolo rozhodnuté a 50. ročník bol v roku 2010 posledný v hlavnom meste." Aj druhý raz prežil svoju klinickú smrť. Po šesťročnej pauze sa Slovenský atletický zväz podujal na jeho obnovenie pod pôvodným názvom P – T – S. Atletika medzitým stratila v Bratislave svoju strechu nad hlavou. Nevyhovujúca infraštruktúra a nezáujem prinútili organizátorov presťahovať míting najskôr do Šamorína, kde vyrástol nový športový komplex aj s atletickým umelým oválom, a po siedmich rokoch na zrekonštruovaný štadión na banskobystrických Štiavničkách, kde sa o tri týždne uskutoční míting tretí raz.
