Silového atléta v sebe nikdy nezaprel. Aj v dôchodcovskom veku býval obrovský chlap plný života. Množstvom zábavných historiek dával zakaždým tušiť, že vždy bol veselá kopa. Takmer dvojhodinovým rozprávaním o svojom živote v nedávnej minulosti per Pravdu presviedčal, že srdce má na správnom mieste. Legendárny diskár Imrich Bugár dnes oslavuje jubilejné 70. narodeniny.
Železiar, truhlár, elektrikár
Po maďarsky – tak, ako ho naučili rodičia – vyprevádzal návštevu zo svojej kancelárie v centre Prahy. „Bol to známy ešte z detských čias. Slovíčka pomaly zabúdam, maďarčinu pravidelne nepoužívam už viac ako štyridsať rokov. Ale keď si dám dve dvojky, ústa mi už nik nezavrie,“ povedal rodák z dedinky Ohrady pri Dunajskej Strede.
„Po slovensky som vlastne ani nikdy dobre nevedel, iba po maďarsky. A neskôr po česky. Na učilišti v Slovnafte sme boli samí Maďari, takže sme skôr naučili tých piatich Slovákov v triede po našom,“ smial sa. „V Prahe ma potom hodili do vody. Po maďarsky nevedel nik, Slovákov tu tiež veľa nebolo. Ale tréner ma vždy upokojoval, že tu nie som preto, aby som kecal, ale aby som makal,“ zaspomínal si na svoje začiatky v metropole Česka.
Na Slovensko často nechodí, v rodných Ohradách sa nezastaví aj niekoľko rokov. „Rodičia mi umreli, a tak vlastne ani nemám dôvod. Spomienkami som tam však stále. Nedávno sa mi snívalo o otcovi,“ povzdychol si. „Z každého syna chcel mať majstra, starší bol železiar, mladší zasa truhlár. Zo mňa mal byť elektrikár, ale nikdy som sa vyučenému remeslu nevenoval. Hádam som mu splnil jeho sen aspoň tým, že som sa stal majstrom sveta v hode diskom,“ povedal.
Čítajte viac Svetový rekord na Veternej lúke. Alekna je prvým diskárom, ktorý hodil za 75 metrov
Práve otec stál na počiatku jeho veľkých športových úspechov. „Chodil som s ním v zime na drevo a v lete na seno. Kázal mi pásť kravy, dlhé chvíle som si krátil hádzaním kameňov. Bol zo mňa i kostolník, každé ráno som musel rozkývať ťažké zvony. Aj s kosou som bol kamarát. A vlastne ma sprevádza po celý život, aj dnes na chalupe. Dostanete sa s ňou všade, nič lepšie zatiaľ nevymysleli,“ rozprával o svojom detstve a silnej väzbe k rodičom.
Lámač sŕdc? Nie, kostí
Tí mu dali do vienka fyzické predpoklady. „Bugárovci boli vždy veľkí. Mamka mala 178 centimetrov, otec 187, bratia sa vyšvihli tiež. Keď som narukoval, mal som 192, za necelý mesiac mi pribudli posledné štyri centimetre,“ priznal chlap ako hora, ktorému váha v najlepších časoch ukazovala približne 130 kilogramov.
Bugárovcov vraj bolo v Ohradách veľa. Slávny diskár priznal, že neraz si ho mýlia aj s bývalým politikom strany Most-Híd. „Pozor, nie je to ani môj brat. Známi, ktorí sa vracali zo Slovenska, ma neustále upozorňovali, že môj súrodenec je všade na plagátoch“.
„Ale poznáme sa. Raz sme účinkovali v zábavnom programe Milana Markoviča. Ten sa ma opýtal na rozdiel medzi Slovákom a Maďarom. Odpovedal som pohotovo: keď sa na vás tak pozerám, napadá ma len, že Slovák je asi tak o hlavu menší. V zákulisí to následne glosoval aj prezident Gašparovič. Vraj som si to mohol odpustiť,“ zaspomínal.
Športový duch v ňom driemal odmalička. Obrovská sila, ktorou disponoval, mu však vždy nebola iba na osoh, ale občas aj na príťaž. „Hral som hádzanú. Tá ma veru bavila. Raz sme vyhrali v Jahodnej 32:3 a ja som dal 27 gólov. Neskôr, po jednej z mojich tvrdých striel, zaprašťalo brankárovi v členku. Druhému som zasa zlomil dva prsty. Tie úrazy ma zastavili, dostal som blok,“ uviedol o svojich športových začiatkoch.
Čítajte viac Mala len 37 rokov a dve deti. Nórska atletická šampiónka zomrela po dlhej chorobe
Dvakrát nešťastne trafil aj diskom. „V Amerike jednu dievčinu do ruky. Ako ospravedlnenie som jej kúpil kyticu. Tým to bolo vybavené. V Prahe na Juliske to však bolo horšie. Odniesol si to kolega guliar. A priamo na tom najcitlivejšom mieste. Jeho žena sa aj po dvoch mesiacoch sťažovala, že sa ho nemôže ani dotknúť. Ale bola to jeho chyba, dopadajúci disk chcel preskočiť. Odrazil sa však príliš skoro,“ pridal aj veselšiu historku.
Disk držal prvý raz v ruke až keď mal pätnásť rokov. „Na okresných majstrovstvách. Počas súťaže som niečo odkukal a tretím pokusom vyhral celú súťaž. O technike nemohlo byť ani reči, žiadna otočka. Len som mávol rukou. A disk letel za 31 metrov. Medailu mám dodnes,“ vytiahol jednu z prvých športových spomienok.
Kriketkou až do kukurice
Všetko, čo sa dalo hodiť, letelo vždy z jeho ruky mimoriadne ďaleko. „Kriketkou som na základnej škole prehodil celé hádzanárske ihrisko, našli ju až na streche telocvične. Zmerali mi teda až druhý pokus. Deti poslali do kukuričného poľa, aby určili, kde presne dopadla. Bolo to 108 metrov,“ pochválil sa.
V Ohradách boli na Bugára všetci pyšní. Najväčšiu slávu si v rodnej dedine užil po titule majstra sveta v roku 1983 v Helsinkách. „Chlapci vybetónovali kruh a chceli so mnou súťažiť. Vo veľmi veselej nálade som hodil 69,60 metra. Výkon, ktorý dokonca zaznamenali aj do historických tabuliek. Keď som mal fazónu, darilo sa mi v akomkoľvek stave,“ zasmial sa a ihneď vytiahol zo spomienok ďalší úsmevný príbeh.
„Najradšej som súťažil v Škandinávii. Tešil som sa, že vyhrám a zavolajú ma na dopingovú skúšku. Pivo bolo drahé, na kontrole som si ho užil do sýtosti. Párkrát som sa tam poriadne zmordoval, bol som na prasknutie, ale nevyšla zo mňa ani kvapka. A tak na tácke priniesli ďalší pohár,“ priblížil dianie na niekoľkých severských pretekoch. „Ale počas súťaže som frčal na víne. Dve deci bieleho boli mojim práškom na spanie.“
Čítajte viac Najhanebnejší ťah v histórii atletiky: Tínedžerka zobrala štafetovým kolíkom súperku po hlave
S pivom ho viaže ešte jeden zábavný príbeh. „V Nymburku som robil svojim kolegom, atlétom, pri pretekoch, kto vypije viac veľkých pív, rozhodcu. Sám som ich počas tejto súťaže stiahol sedemnásť. Na rozdiel od nich som však ani raz nerozopínal zips na nohaviciach. Až potom na ceste domov. Stál som hádam pri každom strome,“ zasmeje sa. Dnes ho však už nepije. "V každom pohári je vraj sedem kociek cukru a doktori mi to neodporúčajú,“ skonštatoval.
Na perách legendárneho atléta nechýba ani na okamih úsmev. Až kým sa reč nezvrtne na rok 1984. Atletický šampión zvážnie, a tak nie je pochýb, že práve dostáva úder, ktorý ho bolí aj dnes.
„Zlomili ma. Odišiel som psychicky. Aj keď rok na to som si spravil osobný rekord, na súťažiach som viac nežiaril,“ rozhovoril sa o olympiáde v Los Angeles, na ktorú športovci z Československa z politických dôvodov nemohli vycestovať.
„Cítil som obrovskú krivdu. Bol som majstrom Európy i majstrom sveta. Bol by to môj absolútny vrchol. A keď som to mal potvrdiť, zasiahla vyššia moc. Najslabší výkon, ktorý som v tom roku hodil, by v Los Angeles pohodlne stačil na bronz. S víťazom Dannebergom som sa v ten rok stretol na súťaži jedenásťkrát, nezdolal ma ani raz,“ poznamenal sebavedomo.
Životný hod? Narodenie dcéry
Súťaž diskárov na OH 1984 nakoniec sledoval v televízii. „S fľašou whisky v ruke. Na balkón som dotrepal matrac a podarilo sa mi chytiť signál ARD. Ráno o pol štvrtej sa začali preteky diskárov, o šiestej, keď víťazovi odovzdávali medailu, som fľašu dopil. Veľmi som sa hneval na režim,“ priznal.
S komunistami priateľské vzťahy nemal, na rozdiel od svojich kolegov vyhlásenie o podpore bojkotu Hier nikomu nedal. „A verte mi, že chodili za mnou stále. Po otázke, či napíšu to, čo poviem, sa vždy obrátili a odišli. V Los Angeles som bol na jar 1984 tri týždne, prešiel som celé mesto a nič protisovietskeho som tam nevidel. Iba reklamu na ruskú vodku,“ zasmial sa. „Ale to odo mňa počuť nechceli.“
Čítajte viac Biologický muž alebo žena? Svetová atletika zavádza nové pravidlo, športovci budú podliehať testu na základe výteru
S komunistami bol na nože už oveľa skôr. „Pohnevali sme sa už po európskom šampionáte 1982, keď mi dávali za zlato iba 10-tisíc korún. Ohradil som sa a poukázal na to, že futbalisti dostali za titul z Belehradu po 30-tisíc. Obálku s peniazmi som im tak posunul späť. O týždeň si ma zavolali a prihodili ďalší desať papierov. Boli však aj takí, ktorí poza chrbát hundrali, ale keď prišlo na lámanie chleba, ďakovali strane a vláde za podporu,“ zdôraznil.
Napriek podrazu, na ktorý si neraz spomenie aj dnes, z Československa odísť nechcel. „S manželkou ma nikam nepustili. Možností na emigráciu som mal veľa. Nikdy som nad tým ale neuvažoval. Po pretekoch som sa vždy tešil domov. Som rodinný typ a nerád by som svojim blízkym takto ublížil.“
Jeho kariéra trvala ešte ďalších jedenásť rokov. Najväčšie športové úspechy mal už dávno za sebou, ale životný hod sa mu podaril až na úplný záver. Po pätnástich rokoch čakania sa dozvedel, že bude otcom. „A v tej chvíli som skončil. Bolo to viac než moje vysnívané olympijské zlato,“ dodal Imrich Bugár.