„Bolo to náročné obdobie, ktoré ma mohlo poznačiť. Postupne som sa s tým však dokázal vyrovnať,“ vravel v dávnejšom rozhovore Jelínek, ktorý sa začal venovať atletike a súťažiť aj so zdravými rovesníkmi. Na trati si už zmeral sily aj so slovenským šprintérom Jánom Volkom.
V roku 2018 získal tri zlaté medaile v behoch na 100 a 200m a v skoku do diaľky na majstrovstvách Európy nepočujúcich.
Rok 2020 priniesol Jelínkovi viacero titulov majstra Slovenska v mládežníckych kategóriách i zlepšenie osobného rekordu v diaľke.
Na 24. letnej deaflympiáde v brazílskom meste Caxias získal striebornú medailu v skoku do diaľky a po návrate na Slovensko si užil slávnostnú ceremóniu, v rámci ktorej si prevzal ďakovný list od prezidentky Zuzany Čaputovej.
Práve spôsob, akým sa dokázal vyrovnať so šikanou, ho zocelil a pomohol mu prekonávať prekážky aj na domácich či medzinárodných pretekoch.
„Do školy som si to chodil doslova odtrpieť. Potom som utekal rýchlo domov za svojimi aktivitami,“ spomína Jelínek.
Veľkou oporou mu bola rodina a kamaráti v mimoškolských krúžkoch.
Zlyhal systém
O tom, že v školách nie je dobre nastavený systém, ktorý by šikane predchádzal, svedčí aj nedávny prípad 15-ročného Romana, ktorý spáchal samovraždu, keď skočil zo strechy školy v Parchovanoch na východe Slovenska.
Aj Jelínek si spomína na podobné prípady, ktoré sa udiali v jeho škole. „Viem minimálne o jednom dievčati, ktoré bolo v našej škole šikanované a pokúsilo sa vziať si život. Prípad bol aj medializovaný. Je teda zrejmé, že tam zlyhal systém,“ uvádza Jelínek.
Sám však nikdy nepomyslel na to, že by si akýmkoľvek spôsobom ublížil. „Nikdy to u mňa nedošlo až do takého štádia. Zrejme aj preto, že som mal veľkú podporu od najbližších.“
Hoci sa so spolužiakmi ako každý chlapec občas pobil, šikana u neho nemala fyzické prajvy. Spolužiaci sa mu vysmievali pre jeho hendikep a zároveň ťažko niesli, že po splnení testov z anglického jazyka prešiel z nevýberovej triedy do výberovej.
Foto: TASR/Lukáš Grinaj
„Niektorým spolužiakom to prekážalo. Keď sa navyše dozvedeli o tom, že som nepočujúci, hneď som bol pre nich čudný chlapec z nevýberovky,“ povedal Jelínek.
Problémy sa začali zhoršovať, keď v treťom ročníku jeho triedna učiteľka vážne ochorela. Po tom, ako jej diagnostikovali rakovinu, musela odísť zo školy.
„Namiesto nej k nám prišla prísna učiteľka. Pred nami mala deviatakov a bola to neskutočná sekera. Spôsobilo to u mňa menšie psychické problémy, s ktorými som sa určitý čas trápil,“ priznal Jelínek.
Rodičia akceptovali, keď im povedal, že do školy ísť nechce a aj pre jeho dobro ho nechali radšej doma. Zlom u neho nastal v piatom ročníku, keď sa rozhodol, že bude pre neho najlepšie zmeniť školu. Pri rozhodovaní zavážila najmä jeho láska k športu.
Vybral si športové gymnázium, kde mohol naplno rozvíjať svoj talent. O tom, že spravil dobre, svedčili jeho štúdijné i športové výsledky. Na všetko zlé, čo zažil, však nezabudol. Aj vďaka tomu, že porazil svojich démonov, to na neho mohlo mať pozitívny vplyv.
„Určite ma to niekam ako človeka posunulo. Ovyplvnilo ma to, kým som sa stal. Ťažko povedať, aké by to bolo, ak by som šikanu nezažil. Možno by som sa k atletike vôbec nedostal,“ uvažuje Jelínek.
Bude z neho programátor
Pôvodne sa venoval plávaniu, no od dvanástich rokov presedlal na atletiku. Spočiatku súťažil len medzi počujúcimi športovcami, ale neskôr zistil, že by sa mohol zúčastňovať aj na medzinárodných podujatiach pre nepočujúcich.
V Nemecku navštívil lekárov, ktorí určili rozsah jeho hendikepu. Na súťažiach musia nepočujúci podstupovať dva druhy kontrol. Okrem dopingovej ich testujú aj audiogramom.
Foto: TASR/Jakub Kotian
"V rámci kontroly sa zisťuje, či daný športovec skutočne nepočuje tak, ako udáva v papieroch, ktoré predkladá pred súťažou.
Hranica je 55 decibelov na lepšom uchu, čo je považované za strednú stratu sluchu. U mňa to vychádza tak, že som takmer presne na hranici, aby som mohol súťažiť medzi nepočujúcimi," vysvetľuje Jelínek.
Na letnej deaflympiáde v roku 2022 mal za cieľ získať aspoň jednu medailu, čo sa mu striebrom v skoku do diaľky napokon aj splnilo. Silové disciplíny ako sú vrh guľou, diskom či oštepom nikdy nepatrili medzi jeho obľúbené.
„Z hľadiska predispozície sa venujem najviac krátkym behom a skoku do diaľky. Navyše ma to baví aj preto, že mi to celkom ide,“ vraví Jelínek.
Popri štúdiu informatiky na Technickej univerzite v Košiciach sa zároveň aj naďalej venoval atletike.
„Ak si nedolámem obe nohy, či ruky, určite budem trénovať a súťažiť. Pevne verím, že sa dostavia aj ďalšie úspechy.“
Okrem atletiky sa chce naplno venovať aj IT sektoru a programovaniu aplikácií či hier.
„Je to biznis, do ktorého je veľmi ťažké sa dostať a ešte náročnejšie sa tam udržať. Programovanie ako také ma baví a navyše je to odvetvie, kde sa dajú zarobiť aj pekné peniaze,“ vraví s úsmevom Jelínek.
