V stredu večer dosiahla prvý výrazný úspech. Gabriela Gajanová (24) je vicemajsterkou Európy zo šampionátu v Ríme. „Veľmi sa teším, je to splnený sen,“ vravela vysmiata osemstovkárka.
Podarilo sa vám vôbec zaspať?
Spala som iba hodinku v lietadle, inak vôbec. Celú noc sme… nespali. Stále to ešte vnútorne prežívam. S obrovskou radosťou i únavou.
Bola to taktická bitka?
Taktikou bolo, aby som sa nesplašila na prvých metroch, lebo dôležité bolo pošetriť sily. Zmena tempa je na osemstovke cítiť.
Dávala som si pozor, aby som nerobila sekané pohyby a išla skôr plynulo. Postupne som sa snažila prepracovať sa čo najvyššie.

S trénerom sme sa dohodli, že na hranici 600–700 metrov sa mám držať na popredných priečkach.
Vyšlo to náramne…
Bol tam úplne voľný priestor, krásne sa mi to otvorilo. Vydržala som a ťahala som čo najviac, ako to šlo. Vyšiel z toho strieborný kov.
Na keby sa nehrá, ale keby bola trať o niekoľko metrov dlhšia, dobehli by ste aj suverénku Keely Hodgkinsonovú z Veľkej Británie?
Áno. Prekvapilo ma, že som ju dobiehala. Bolo to však možno 20 metrov pred cieľom a to už bolo neskoro. Viem však, že nebola v ideálnej kondícii.
Keď som ju videla v call roome, mala bolesti hlavy. Desať minút pred štartom sa dokonca rozhodovala, či pobeží. Nesmierne ma to povzbudilo.

Treba brať do úvahy, v akej kondícii bola. Vyzerala utrápená. Klobúk dole, že v takomto rozpoložení predviedla taký čas a výkon.
Pravda, jej osobný rekord je ešte o tri sekundy rýchlejší a Keely je od nás ostatných výrazne odskočená.
Aký prístup k prvému vrcholu sezóny ste zvolili?
Brala som to postupne. Potrebujete začať dobrými rozbehmi, potom postúpiť zo semifinále a zvládnuť aj bitku vo finále.
Keď som sa tam dostala, povedali sme si s trénerom, že by bolo skvelé zabojovať o medailu.
V ktorom momente ste si povedali, že šanca na cenný kov je reálna?
Bola som dobre mentálne nastavená. Tešila som sa na to. Zároveň som sa snažila byť počas toho behu neustále pripravená reagovať na rôzne zmeny. Taký moment, keď som si to začala uvedomovať, bolo asi tých posledných 50 metrov.

Bol kľúčovým okamihom aj vstup do druhého kola, keď ste si udržali miesto na vnútornej strane pred kolegyňou z tréningovej skupiny Annou Wielgoszovou z Poľska?
Áno, to je dobrá poznámka. Nechcela som prepustiť svoje miesto. Bavili sme sa o tom aj s koučom, aby som si na 400–500 metroch dávala pozor.
Prečo?
Tam sa už dievčatá tlačia dopredu. Každá si chce vytvoriť čo najlepšiu pozíciu. Bola som na vnútornej strane, takže som nemusela bežať žiadne metre navyše. Krásne sa to predo mnou otvorilo na poslednej rovinke.
Čo vám povedal tréner Louis Heyer?
Ty brďo, ani neviem… Po slovensky vie povedať iba dobre, takže asi to. (smiech) Veľmi sa tešil a ja s ním. Nechápali sme to a zároveň sme vedeli, prečo to vyšlo. Bola to obrovská eufória.

Ktoré gratulácie vás potešili najviac?
Zrejme od najbližších, s ktorými som v dennom kontakte. Vážim si všetky. Dostala som ich mnoho, aj od olympijského víťaza Maťa Tótha.
Čo si beriete z Ríma do Paríža?
Ani neviem, najskôr sa musím vyspať. Mám za sebou tri kvalitné behy za tri dni. Niečo to stojí. Potrebujem si oddýchnuť.
Následne urobíme za Rímom hrubú čiaru a budeme sa chystať na Paríž. Určite však na olympiádu pôjdem s veľkou dávkou pozitívnych emócií, väčšou odvahou a sebavedomím.