„Dúfam, že budem čoskoro fit a ešte zvládnem aj nejaký maratón,“ cítiť z jeho hlasu obavy.
Tradičných 42,195 km absolvoval už 121-krát. Ján Hazucha vlani prekročil osemdesiatku. Zvolenčan sa postaral aj o svetový unikát.
Tenisti majú Grand Slam, cyklisti Grand Tour, horolezci Korunu Himalájí… Pýchou maratóncov je prestížny seriál World Marathon Majors. Aj vy patríte medzi jeho držiteľov…
Pozostáva zo šiestich najslávnejších maratónov sveta – Chicago, Boston, Berlín, New York, Tokio, Londýn. Všetky som zvládol až po sedemdesiatke, od roku 2013 do roku 2019. Za tento výkon mi udelili špeciálnu medailu.
Všetky tieto maratóny ste vo svojej kategórii vyhrali. Máte prehľad, koľko iných bežcov sa tým môže pochváliť?
V roku 2019 som zvládol posledné dva maratóny z tejto série – v marci tokijský a v apríli londýnsky. Organizátori ma informovali, že všetkých šesť najväčších maratónov už predo mnou vyhral jeden Američan. Ale dva až na druhý pokus. Som jediný, kto v nich zvíťazil vždy v premiére. Našťastie. Lebo absolvovať taký maratón je drahý špás a každá účasť vždy zaťažila náš rodinný rozpočet.
Sústredili ste sa od začiatku na víťazstvá?
Neboli podstatné. Fakty, o ktorých sa bavíme, som sa dozvedel až dodatočne. Keď prebehnete cieľom, netušíte, či ste prvý, alebo posledný. Všetky kategórie bežia spolu a je to masa ľudí. Poznám len môj čas, meriam si ho na starých náramkových hodinkách, s ktorými som absolvoval všetky maratóny.
Existuje agentúra, ktorá detailne sleduje 50 najväčších maratónov na svete, dostávam e-maily, informujú ma o rôznych aktivitách, posielajú mi pozvánky na podujatia. Vyzvali ma, aby som sa zúčastnil aj na majstrovstvách sveta, ktoré sa konali takisto v Londýne.
Štartovali ste sa na nich?
Najprv ich zrušili, dôvodom bol covid. Zúčastnil som na nich v roku 2021. Vybojoval som striebornú medailu, vyhral mladší bežec, ktorý nebol vopred prihlásený a nezúčastnil sa ani na slávnostnom vyhlásení výsledkov. Na MS sa musíte kvalifikovať časom. Medzi sledovanými je aj košický maratón. Vlani, hneď po jeho absolvovaní, som dostal pozvánku na tohtoročný šampionát. Uskutoční sa v septembri v Sydney. Je to na druhom konci sveta, pre mňa už nič jednoduché.
Foto: Archív JH
Ak vás organizátori pozvú ako prominentného bežca, niečo vám hradia?
Je to v mojej réžii. Hradím si aj štartovný poplatok. Jeho výška býva rôzna. Najvyšší som platil v Chicagu – 500 eur. Na MS v Sydney je štartovná taxa 280 eur. Občas mi trochu pomôže mesto Zvolen, Slovenská komora stavebných inžinierov a aj kamarát. Ale mojím najväčším životným podporovateľom je manželka Vierka. Tá sa o mňa stará už vyše 51 rokov.
Ktorý zo svetových maratónov bol pre vás najpríťažlivejší?
Ťažko vyberiem jeden. Do Bostonu v roku 2015 sme cestovali viacerí, výborná partia. Sám by som sa na takú cestu vtedy nevybral. Košičania tam mali známeho, ten sa nás ujal, čakal už na letisku s basou piva, odviezol nás do hotela, každý deň s nami trávil čas, povzbudzoval nás. To bol príjemný zážitok. V New Yorku býva úžasná úvodná ceremónia a v Londýne je zasa cieľ pri Buckinghamskom paláci. Každý maratón má svoju špeciálnu atmosféru.
Môže ho absolvovať každý, kto sa prihlási?
Na najväčších maratónoch sa zúčastňuje od 40– do 50-tisíc bežcov. Ale ocitnúť sa medzi nimi, je problém. Veľa účastníkov vyžrebujú. Do Chicaga, Tokia i Londýna ma nevybrali. Ale nakoniec som sa tam dostal.
Ako?
Do Chicaga mi jedna známa zohnala štartovné číslo od Poliakov za 500 eur. Do Londýna mi pomohla športová cestovná kancelária vo Zvolene, ktorá získala od organizátorov desať miest. Účasť v Tokiu mi vybavil šéf košického maratónu pán Koniar, ktorý má s Japoncami dobré kontakty.
Koľko bežcov sa postaví na štart vo vašej vekovej kategórii?
V kategórii do 80 rokov ich býva asi štyridsať, ale väčšina bežcov je domácich, cudzincov len málo. Nad osemdesiat rokov by som účastníkov spočítal na prstoch rúk. Na Slovensku v mojom veku už nik súťažné maratóny nebehá.
Aký najlepší čas ste zabehli?
Zvolenský maratón 1990 som zabehol za 2:56:29, jediný raz pod tri hodiny. Bol to môj tretí maratón v živote. Viete, čo si cením? V mojom prvom maratóne vôbec, 10. septembra 1988, som dosiahol čas 3:29:31. Keď som uzatváral sériu svetových maratónov, 28. apríla 2019 v Londýne, namerali mi v podstate rovnaký čas: 3:29:50. Za vyše tridsať rokov som si udržal rovnakú výkonnosť.
Čo považujete za najdôležitejšie, keď sa postavíte na štart?
Človek musí vedieť odhadnúť, na čo má, a zvoliť si optimálne tempo. A tiež pravidelne dopĺňať kalórie, energiu. Dnes to už nie je problém. Existujú špeciálne gély, iontové nápoje. Ak tieto dve veci podceníte, skôr či neskôr chytíte krízu.
Foto: Archív JH
Stalo sa vám, že ste preteky nedokončili?
To sa mi nestalo. Stále som sa udržiaval v kondícii, medzi maratónmi som chodieval aj na menšie behy v okolí, polmaratóny a podobne.
Na ktoré maratóny chodíte najčastejšie?
V zahraničí na Pražský maratón, je väčší ako náš v Košiciach. Štartuje na Staromestskom námestí tradične na Deň víťazstva, vedie centrom mesta. V Prahe žije manželkin brat, tak to vždy spojíme aj s rodinnou návštevou. Absolvoval som ho už štrnásťkrát, viackrát som ho aj vyhral. Ale najviac štartov – dvadsať – mám na MMM v Košiciach.
Mimochodom, tam žije manželkin druhý brat, v čase maratónu mávame veľké rodinné stretávky. Asi polovicu košických maratónov som vo svojej kategórii vyhral. Teraz to už nie je problém. Naposledy som ako osemdesiatročný bol som najstarší medzi bežcami, v mojom veku jediný (smiech).
V cieli vám namerali čas 4 hodiny a 10 minút a boli ste nespokojný…
Chcel som bežať pod štyri hodiny. Prejavilo sa, že moja príprava nebola vlani najlepšia. Viacero vecí sa skomplikovalo. Na jar ma neposlúchalo koleno, podrobil som sa menšej operácii, teraz drží. V lete som pred Rajeckým maratónom spadol, udrel som sa. Nemal som natrénované, ako by som si predstavoval.
Koľko kilometrov nabeháte v tréningu?
Ešte donedávna asi dvesto mesačne, v poslednom období už menej. Behám do 15 kilometrov a zvyčajne trikrát do týždňa. Iba pred veľkými maratónmi o niečo viac. Vtedy bolo vyššie aj tempo. Nie som rýchlostný, ale vytrvalostný typ. Preto mi aj maratóny viac sedia ako kratšie trate.
Začali ste ich behať pomerne neskoro. Čo vás motivovalo?
Mal som 45 rokov, pohyboval som sa v partii, v ktorej sa viacerí venovali behu. V tom čase nastal na Slovensku bežecký boom. Začala sa písať aj história Zvolenského maratónu. Prihlásil som sa na jeho tretí ročník, chcel som si to vyskúšať.
Zvládol som to, hoci nikdy dovtedy som takú dlhú trať ani približne neprebehol, ani v tréningu. Ale aj predtým som športoval, mal som dobrý základ.
Foto: Archív JH
Čomu ste sa venovali?
Ako chlapec som od rána do večera drvil futbal, to bol najdostupnejší šport, na dedine iný ani nebol. Vyrastal som vo veľmi skromných podmienkach. V mojom prípade platí veta, čo ťa nezabije, to ťa posilní. Môj otec pochádzal z deviatich detí, vyučil sa za kováča, pôsobil v blízkom Lieskovci, kde som sa narodil.
Neskôr si našiel prácu v železničných dielňach v meste. Na začiatku roka 1945 pri prvom bombardovaní Zvolena zahynul. Nemal som ešte dva roky, o mňa a sestru sa starala mama a stará mama. Nemali sme ani poriadne bývanie, väčšinu času som trávil vonku. Našťastie, pánboh mi dal dobrú hlavu.
Je známe, že patríte aj k legendám Bielej stopy…
Lyžovať som sa naučil až ako študent, dovtedy som nemal lyže. A na vojenčine som si obľúbil beh na lyžiach. Absolvoval som všetky Biele stopy, od jej vzniku v roku 1974. Vlani sa uskutočnil 50. ročník. Tento rok sa preteky nekonali, bol nedostatok snehu, čo sa v minulosti stalo ešte dva razy. Od tretieho ročníka behali aj ženy, štartovala na nich pravidelne aj manželka, potom aj synovia.
Biela stopa je naša rodinná akcia. Na vysokej škole v Bratislave ma chytilo horolezectvo. Dostal som sa do československej reprezentácie. Pätnásť rokov som viedol horolezecký oddiel, pracoval som aj ako tréner.
Máte za sebou aj náročnejšie výstupy?
Lozil som vo Vysokých Tatrách, v Alpách, na Kaukaze, Pamíre, vystúpil som na Mont Blanc, Elbrus, ale na himalájskych expedíciách som sa nezúčastnil. Mal som náročnú prácu, na taký dlhý čas som sa nedokázal uvoľniť.
Čomu ste sa venovali?
Povolaním som stavebný inžinier, statik. Pracoval som ako vedúci projektant statiky vo zvolenskom ateliéri. Projektovali sme občiansku a bytovú výstavbu v južnej časti Stredoslovenského kraja, aj vo Zvolene, v Žiari nad Hronom, Detve, Lučenci, vo Veľkom Krtíši, v Rimavskej Sobote… Množstvo sídlisk, škôl, obchodov, tisíce bytov…
Aj sídlisko v Banskej Štiavnici, kde je geológia veľmi zložitá. Je to vždy aj veľká zodpovednosť. Človek sa občas budí zo sna… Potreboval som nejakú kompenzáciu, aj preto som sa dal na behanie. Keby som sa behu nevenoval, musel by som si nájsť niečo iné.
Čítajte viac S Dzurindom som behala podobné časy, počula som, čo mu ľudia vravia. S Chárom to nie je fér. "Babka z Tlmáč" popiera fyziologické zákony
Ako sa udržiavate v kondícii teraz, keď nemôžete toľko behať?
Posilňujem celé telo. Doma mám aj hrazdu, každý deň na nej cvičím, zavesím sa za nohy, dolu hlavou, robím zhyby. Ale musím byť opatrný, lebo vo februári som mal na lyžovačke úraz. Komora stavebných inžinierov organizovala preteky. Súťažili sme v slalome.
Už tradične som bol najstarší účastník. V druhom kole na vyjazdenej trati som spadol, dosť som sa poudieral. Telo ma bolelo, v noci som nemohol poriadne spať. Bolesti pretrvávali, po troch týždňoch som sa vybral k lekárovi, poslal ma na röntgen. Zistil, že mám zlomené piate rebro… V zime chodím s manželkou najmä na bežky, teraz jazdíme na bicykloch a máme radi turistiku.
Čo vás aj v pokročilejšom veku drží pri maratónoch?
Som súťaživý typ a rád sa porovnávam s inými. A priťahuje ma aj bežecká komunita, ktorá je žičlivá, kamarátska, v nej sa cítim príjemne. Keď prebehnem maratón, mám dobrý pocit, že som to dokázal, to pomáha aj môjmu sebavedomiu.
V Prahe behám aj so špičkovým kardiochirurgom Janom Pirkom. Ten vraví, že beh nepredlžuje život, ale zvyšuje jeho kvalitu. Mne prináša rôzne benefity. Mám napríklad od šestnástich rokov stále rovnakú postavu. Odvtedy vážim 61–62 kilogramov. Len chvíľu, keď som sa intenzívnejšie venoval horolezectvu a mal som väčšie svaly, som vážil o dve-tri kilá viac.
Máte ešte nejaké bežecké ciele?
V mojom veku si už nerobím veľké plány. Keď som mal 79 rokov, zabehol som v Košiciach maratón pod štyri hodiny, čas 3:54:24. Taký výkon sa mi v osemdesiatke už asi nepodarí, budem rád, keď ešte dobehnem do cieľa.