Energiu musela rozdeliť medzi kladivo i knihy a výsledkom je bakalársky titul na Florida State University v odbore medzinárodné vzťahy a politické vedy. „Neľutujem to. Mám istotu do budúcnosti, nad ktorou športovci až tak neuvažujú i dostatok času na to, aby som niečo dokázala aj vo vrhačskom sektore,“ tvrdí.
Ako sa dievča dostane k hodu kladivom?
Náhodou…
Takže?
Školský sen o štúdiu na univerzite v USA som si splnila. Pracovný sa viaže k práci na americkej ambasáde v Bratislave, prípadne tej slovenskej vo Washingtone. A ten športový má typický znak – päť farebných kruhov. O olympiáde som snívala už v čase, keď som sa od šprintu prepracovala cez skok do diaľky až po kladivo. Predstaviť sa na Hrách je sen každého športovca. Rada by som si tam zahádzala finále. Podobne aj na MS či ME. A možno aj ja raz získam medailu ako Martina Hrašnová. To by bolo skvelé.
Nezvažovali ste, že v USA zostanete aj po úspešnom ukončení štúdia?
Chcem ísť na olympiádu. Mám mnoho športových snov, ktoré museli kvôli štúdiu ísť trochu do úzadia.
To nie je úplne tradičný športový prístup…
Musím si naliať čistého vína a pochopiť, že sa kladivom tak ľahko neuživím. Neznamená to však, že sa ho chcem vzdať či upustiť od mojich cieľov. Musím myslieť na zadné vrátka. Nechcem, aby ma rodičia naďalej živili. Americký život sa mi nepáči. Chýba mi rodina, Slovensko, neter Eliška a jedlo.
Napríklad?
Segedínsky guláš alebo bryndzové halušky. Ťažko tu zohnať aj poriadne pečivo, jogurty či tresku.
Bude vám kladivo po ukončenom štúdiu ľahšie?
Najmä aby letelo ďalej. (smiech) Boli to brutálne roky. Môj ostatný semester vyzeral nasledovne – ráno o deviatej som išla na tréning, odtiaľ do školy. Po prednáškach som sa vybrala do posilňovne a z nej na ďalšiu hodinu, domov som prišla o ôsmej večer. Žiadna pláž ani párty. Bola som z toho mentálne unavená, na myšlienky o olympiáde či poriadnom oddychu a jedle nebol čas. Po dlhých rokoch mi odpadol stres z toho, aby som mala v rukách nejaké vzdelanie.
Myslíte si, že nebyť štúdia, mali by ste viac úspechov?
Táto skúsenosť mi dala veľmi veľa. Nad vecami, ktoré by ma predtým psychicky zobrali, teraz mávnem rukou. Keď som prichádzala na Floridu, chýbalo mi na olympijský limit do Ria iba niekoľko desiatok centimetrov. V tréningu som tú métu prekonávala pravidelne, ale nedokázala som to preniesť do pretekov. Občas ma mrzí, že mi škola zobrala energiu. V USA sa mi ťažšie trénovalo a aj žilo. Musela som byť študentkou aj športovkyňou na sto percent. A to je „makačka“. Nič však neľutujem. Spoznala som kopu skvelých ľudí a ukončila som neľahkú školu. Mám pocit, že tlak už mnou nebude tak mávať ako kedysi.
O to ľahšie by ste to mohli mať pri boji o finále na vrcholných podujatiach, nie?
Neviem sa dočkať, kedy budem o limity či tie finále alebo medaily bojovať bez toho, aby som sa stresovala nad prednáškami. Veľa ľudí ma odpisuje, viacerí o mne nevedia ani ň. Som zabudnutá slovenská kladivárka. Neveria mi. Ja však viem, že som schopná hodiť viac ako 73 metrov a ísť na olympiádu či do finále majstrovstiev sveta či Európy. Cítim, že mám viac sily. Konečne som po toľkom vypätí aj pribrala, z čoho mám radosť.
To ste jedna z mála žien…
Určite. (smiech)
Nechceli ste po vypuknutí pandémie koronavírusu zutekať z USA na Slovensko?
Pôvodne som mala letieť v júni, ale všetko sa postupne zrušilo. Stále som školopovinná. Navyše, na Slovensku nemám kde trénovať. Štiavničky sa prerábajú, takže si všetci kladivári museli hľadať vlastnú alternatívu. Marcel Lomnický má vlastný sektor, Maťa Hrašnová si ho stavala počas pandémie.
Vy ste to nezvažovali?
Momentálne tu mám všetko, čo potrebujem. Navyše, ja nemám výkonnosť ani financovanie na to, aby som si to mohla dovoliť. Po návrate domov si ho však určite postavím. Inak sa na olympiádu nedostanem.
Hovoríte, že na Floride máte všetko, čo potrebujete. Mohli ste kvôli opatreniam hádzať na štadióne?
Kdeže. V polovici marca ho zavreli. Potom sme si mohli zobrať nejaké športové náčinie. A začiatkom mája som si našla opustený kladivársky kruh kúsok od domu, kde bývam.
Foto: SITA, Jakub Julény
Ako sa dá nájsť vrhačský sektor?
Volala som kamarátovi kvôli telefónu. Pýtal sa ma, ako ide tréning, a tak som sa mu posťažovala, že nemám kde hádzať. Poradil mi, vyhladila som si kruh a odvtedy tam chodím pravidelne.
USA nezvládli pandémiu najlepšie. Prečo?
Američania nevedia, čo je lockdown. Na Slovensku znelo z úst premiéra toto slovo pravidelne, ale tu? Vôbec. Rúška sa nosili ojedinele. Zatvorili niektoré prevádzky, ale disciplína či zostávanie doma neprichádzali do úvahy. Do obchodu chodila celá rodina a podobne. Na sociálnych sieťach sa objavovali fotky či videá z pláží. Mrzelo ma to, lebo väčšina krajín sa k tomu dokázala postaviť čelom a uskromniť sa. Pokiaľ však vezmete Američanom komfort, sú nespokojní a sebeckí. Nevedia ísť mimo svojej pohodlnej rutiny. Keby bol prezidentom trebárs lekár a nie biznismen, asi by to vyzeralo inak.
Myslíte?
Američania hľadeli skôr na ekonomické dosahy, nie na ľudské životy. Peniaze sú pre nich háklivá téma. Napríklad – keď pandémia vypukla, mesto Tallahassee uviedlo, že nemusíme platiť tento mesiac za elektrinu. Na ďalší prišiel šek s dvojnásobnou sumou… Prezident Donald Trump si nepriznal, že sa pomýlil. Zobrali to na ľahkú váhu. V škole sa o tom veľa rozprávame. Myslím si, že keby vláda vyslala policajtov či armádu a nariadili by zákaz vychádzania, všetci by zostali sedieť doma na zadku. Jednoduché.
Ako sa dá z Rokytova dostať na Floridu?
Začala som štúdium až v januári 2016, ale netuším, ako som sa dostala k štúdiu politiky. Nikdy ma to nezaujímalo. Premýšľala som však nad tým, s čím by som sa uplatnila. Napadlo mi, že medzinárodné vzťahy budú v kurze stále. Navyše, politika je všade. Aj v športe.
Ako to tam vyzerá po smrti Georgea Floyda?
To, čo sa stalo v Minneapolise, je problém celej Ameriky. Zasiahlo ju to, je to silný budíček. Je to vážna vec, ktorú v USA riešili, riešia a aj riešiť budú. Nie je to iba o ňom, on sa stal iba ďalším symbolom utrpenia, toho, čo bieli páchajú na Afroameričanoch. Oni bojujú za rovnoprávnosť už roky. Teraz aj za Georgea, ale najmä kvôli nedostatku príležitostí v porovnaní s ostatnými.
Amerika je však miesto, kde je ich neobmedzený počet, nie?
Pozor! To platí pre bielych, nie Afroameričanov.
Foto: Archív Veroniky Kaňuchovej
Ako to myslíte?
Ťažko sa to vysvetľuje, lebo ľudia na Slovensku i vo svete uveria kadečomu, čo je na internete. Nepátrajú po podstate, nevŕtajú sa v probléme do hĺbky. Viem, že Afroameričania majú problém ísť na školu, ktorú si vysnívajú. Vie si niekto u nás doma predstaviť, že jeho synovi či dcére povedia, že nemôže chodiť na vysnívanú školu, lebo má inú farbu pokožky? Existujú prípady, keď si chcú kúpiť pozemok či nehnuteľnosť na mieste, ktoré sa im páči, a je im to zakázané preto, lebo tam bývajú bieli, ktorí ich tam nechcú. To je v roku 2020 absolútny nonsens.
V čom je podľa vás najväčší problém?
Právomoci policajtov sú tu veľmi silné. Stačí drobný pohyb a majú plné právo zastreliť ich. Keď sa k tomu pridá rasizmus a zášť voči Afroameričanom, končí sa to takto. Odráža to názor, ktorý v USA prevláda. A to, že bieli majú moc nad ostatnými etnikami. Mne sa napríklad nepáči, ako ľudia podporovali afroamerických športovcov – šprintéra Usaina Bolta či basketbalistu Michaela Jordana – na štadiónoch a potom tí istí chcú černochov súdiť, posielať do väzenia a podobne. Skreslený obraz ponúkajú aj médiá, ktoré neukazujú veci tak, ako sa v skutočnosti odohrávajú.
Pociťujú rasizmus aj vaši jamajskí spolubývajúci, s ktorými obývate spoločný dom v Tallahassee?
Keď nám s kolegyňou z Litvy rozprávajú svoje životné príbehy i veci, ktorými prešli, strieda sa vo mne hnev aj smútok. Neraz som nadávala či plakala. Keď ideme spolu jesť či do obchodu, vidieť, ako ich ľudia obchádzajú a sledujú ich. Nie každý má na to žalúdok. Žiť s niečím takým musí byť strašne ťažké.
Čo na to hovoria?
Že si na osočovanie zvykli. Robili to ich blízkym a budú aj ich deťom. Sledujú ich a hovoria o nich, že sú iní. A nezabudnú dodať, aby sme si z toho my ostatní nič nerobili. Hovoria mi, že myslenie a názory druhých nezmením. Môžem ich však ovplyvniť na základe môjho príkladu a správania. Ak si totiž niekto raz myslí svoje, nezmením to. Ja nikdy nepochopím, aké to je byť takto utláčaný a súdený.
Môže Floydova zbytočná smrť odštartovať zmenu k lepšiemu?
Takýchto smutných prípadov je mnoho, na svete sú na dennom poriadku. Ja si však myslím, že raz príde moment, keď sa to zvrtne, pretože toto nie je koronavírus, ktorý pominie. Toto je dlhodobý problém.
Príde zlom už teraz?
Celá Amerika sa búri. Keď na Slovensku zabili Kuciaka, odštartovalo to spoločenské zmeny, ktoré sa dovtedy považovali za nemožné. Predtým však zomrela kopa nevinných ľudí a doteraz čakajú na spravodlivosť. Možno aj Floydova smrť pomôže nakopnúť nejaký ozdravný mechanizmus, ktorý bude Afroameričanov viac chrániť. Takisto sa však môže stať aj to, že táto smutná udalosť zostane zabudnutá. Ja to však nepredpokladám.
Je rasizmus na Slovensku iný ako ten v USA?
U nás sa prejavuje najmä na rómskej menšine. Ľuďom možno neprekáža ani tak farba pokožky, ale skôr majú problém s tým, že sa viacerí Rómovia snažia zneužívať sociálny systém. Sú však aj takí, ktorí chcú pracovať či sa vzdelávať. Stáva sa im však to isté, čo Afroameričanom v USA. Nevezmú ich do práce či na školu. Tu aj doma stačí, keď nebudeme súdiť knihu podľa obalu.