„K prehrievaniu a negatívnym pocitom prišlo už po pár metroch pri extrémne pomalom tempe – to som naozaj nečakal. Nič z toho som ešte nezažil a dúfam, že už nezažijem,“ vravel po pretekoch majster sveta z Pekingu 2015 a olympijský šampión.
Hoci na začiatku sa držal neskoršieho víťaza Jusukeho Suzukiho, ale medzi 28. a 29. kilometrom z pretekov odstúpil. Bola to len jeho druhá nedokončená päťdesiatka v kariére (predtým na MS 2011 v Daegu).
Prevláda sklamanie alebo skôr dobrý pocit z toho, že ste nešli do zbytočného risku?
Je to zmes sklamania a aj trochu úľavy, že je to za mnou. Vzdať preteky nie je nikdy ľahké a príjemné, ale som hlboko presvedčený, že som spravil dobre . V podstate to bolo jediné možné riešenie, ako odísť z Dauhy zdravý.
Splnili ste, čo ste povedali pred pretekmi. Rešpektovali ste svoje telo. Prekvapilo vás, ako reagovalo?
Nečakal som, že to bude až také náročné. Aj posledné tréningy v Dauhe neboli také katastrofálne ako pocity priamo na trati. K prehrievaniu a negatívnym pocitom prišlo už po pár metroch pri extrémne pomalom tempe. To som naozaj nečakal.
Bola to najbláznivejšia reakcia vášho tela, akú ste zažili?
Nič z toho som ešte nezažil a dúfam, že už nezažijem. Doteraz najväčší extrém bol svetový šampionát v Osake 2007. Išiel som tam dvadsiatku, ale na 50 km sa išlo o dvadsať minút rýchlejšie ako tu. To hovorí za všetko.
Na teplo a vlhko ste sa pripravovali. Napriek tomu to nepomohlo. Čím si to vysvetľujete?
Prekvapilo ma pocitové vnímanie teploty a vlhkosti. Kto tu nebol, neuverí a ani mu to neviem opísať. Keď som sa však ešte na Cypre pýtal trénera Mateja Spišiaka, prečo je v predpovediach pocitová teplota v Dauhe vždy tak navýšená oproti reálnej, tak som mu neveril. Nešlo mi do hlavy, že to môže byť až také zlé. Nakoniec to bolo ešte horšie.
Foto: TASR, Martin Baumann
Kedy ste mali prvú krízu?
Celé preteky som šiel v podstate v krízovom režime. Prvá vážnejšia kríza, po ktorej som už nevidel šancu sa z nej dostať, prišla po 25. kilometri. Do cieľa by to bolo neriešiteľné.
Nezvyknete baliť preteky. Hnevalo vás, že ste sa k tomu odhodlali alebo ste si povedali, že zdravie je dôležitejšie ako nejaké štatistiky?
Určite ma to mrzí a som sklamaný. Lenže tým, že som si stopercentne vedomý, že v mojom prípade nebola šanca to dokončiť, tak nie som frustrovaný. Potrebujem to hodiť za hlavu a ísť ďalej.
Bolo naozaj reálne, že skončíte v nemocnici?
Všetko je otázka miery. Ja som predovšetkým otec, manžel a syn. A svojim najbližším som sľúbil, že nebudem riskovať zdravie.
Obdivuhodné, že ste sa vôbec postavili na štart. Prekvapilo vás, že Suzuki vydržal v takom tempe až dokonca?
Ani on to, de facto, nevydržal. V závere mal čo robiť, aby do toho cieľa prišiel. Tam ho dohnala eufória z toho, že ide v čele. Každopádne klobúk dole pred všetkými, ktorí prišli do cieľa. Niektorí naozaj na úkor svojho zdravia. Držím im palce, nech sa z toho dajú čo najskôr dokopy. Myslím, že regenerácia po takomto výkone bude trvať mesiace.
Čo vás čaká v najbližších týždňoch?
Určite oddych. Príprava bola veľmi dlhá. Som vyčerpaný, aj fyzicky aj psychicky. Myslím, že október bude len taký regeneračný, prípadne aktívny oddych a potom v novembri chcem začať s prípravou na marcovú Dudinskú päťdesiatku.