„K prehrievaniu a negatívnym pocitom prišlo už po pár metroch pri extrémne pomalom tempe – to som naozaj nečakal. Nič z toho som ešte nezažil a dúfam, že už nezažijem,“ vravel po pretekoch majster sveta z Pekingu 2015 a olympijský šampión.
Hoci na začiatku sa držal neskoršieho víťaza Jusukeho Suzukiho, ale medzi 28. a 29. kilometrom z pretekov odstúpil. Bola to len jeho druhá nedokončená päťdesiatka v kariére (predtým na MS 2011 v Daegu).
Prevláda sklamanie alebo skôr dobrý pocit z toho, že ste nešli do zbytočného risku?
Je to zmes sklamania a aj trochu úľavy, že je to za mnou. Vzdať preteky nie je nikdy ľahké a príjemné, ale som hlboko presvedčený, že som spravil dobre . V podstate to bolo jediné možné riešenie, ako odísť z Dauhy zdravý.
Splnili ste, čo ste povedali pred pretekmi. Rešpektovali ste svoje telo. Prekvapilo vás, ako reagovalo?
Nečakal som, že to bude až také náročné. Aj posledné tréningy v Dauhe neboli také katastrofálne ako pocity priamo na trati. K prehrievaniu a negatívnym pocitom prišlo už po pár metroch pri extrémne pomalom tempe. To som naozaj nečakal.
Bola to najbláznivejšia reakcia vášho tela, akú ste zažili?
Nič z toho som ešte nezažil a dúfam, že už nezažijem. Doteraz najväčší extrém bol svetový šampionát v Osake 2007. Išiel som tam dvadsiatku, ale na 50 km sa išlo o dvadsať minút rýchlejšie ako tu. To hovorí za všetko.
Na teplo a vlhko ste sa pripravovali. Napriek tomu to nepomohlo. Čím si to vysvetľujete?
Prekvapilo ma pocitové vnímanie teploty a vlhkosti. Kto tu nebol, neuverí a ani mu to neviem opísať. Keď som sa však ešte na Cypre pýtal trénera Mateja Spišiaka, prečo je v predpovediach pocitová teplota v Dauhe vždy tak navýšená oproti reálnej, tak som mu neveril. Nešlo mi do hlavy, že to môže byť až také zlé. Nakoniec to bolo ešte horšie.
Kedy ste mali prvú krízu?
Celé preteky som šiel v podstate v krízovom režime. Prvá vážnejšia kríza, po ktorej som už nevidel šancu sa z nej dostať, prišla po 25. kilometri. Do cieľa by to bolo neriešiteľné.
Nezvyknete baliť preteky. Hnevalo vás, že ste sa k tomu odhodlali alebo ste si povedali, že zdravie je dôležitejšie ako nejaké štatistiky?
Určite ma to mrzí a som sklamaný. Lenže tým, že som si stopercentne vedomý, že v mojom prípade nebola šanca to dokončiť, tak nie som frustrovaný. Potrebujem to hodiť za hlavu a ísť ďalej.
Bolo naozaj reálne, že skončíte v nemocnici?
Všetko je otázka miery. Ja som predovšetkým otec, manžel a syn. A svojim najbližším som sľúbil, že nebudem riskovať zdravie.
Obdivuhodné, že ste sa vôbec postavili na štart. Prekvapilo vás, že Suzuki vydržal v takom tempe až dokonca?
Ani on to, de facto, nevydržal. V závere mal čo robiť, aby do toho cieľa prišiel. Tam ho dohnala eufória z toho, že ide v čele. Každopádne klobúk dole pred všetkými, ktorí prišli do cieľa. Niektorí naozaj na úkor svojho zdravia. Držím im palce, nech sa z toho dajú čo najskôr dokopy. Myslím, že regenerácia po takomto výkone bude trvať mesiace.
Čo vás čaká v najbližších týždňoch?
Určite oddych. Príprava bola veľmi dlhá. Som vyčerpaný, aj fyzicky aj psychicky. Myslím, že október bude len taký regeneračný, prípadne aktívny oddych a potom v novembri chcem začať s prípravou na marcovú Dudinskú päťdesiatku.