To je len zopár z otázok, ktoré si Matej Tóth kládol pred začiatkom tohtoročnej sezóny. Po turbulentnom roku 2017 si konečne mohol obuť športovú obuv aj na oficiálnych pretekoch. Slovenský chodec na 50 kilometrov absolvoval len dvoje. V Dudinciach zašiel svetový výkon roka, v Berlíne sa po druhý raz v kariére stal vicemajstrom Európy.
Vlani pred Vianocami Medzinárodná asociácia atletických federácii (IAAF) očistila jeho meno od dopingových obvinení. Tóth v rozsiahlej obhajobe vysvetľoval odchýlku v biologickom pase z roku 2016.
„Veril som, že uspejem. Nikdy som doping neužil. Stopercentnú záruku však nemáte nikdy. Každý právnik vám povie, že obhajovať nevinného je najnáročnejšia úloha. Padol mi zo srdca veľký kameň. Cítim radosť, zadosťučinenie a spokojnosť,“ vravel Tóth v decembri 2017.
Podobné pocity prežíval aj o deväť mesiacov. Na augustových majstrovstvách Európy v Berlíne to dlho vyzeralo na návrat bez medaily. V záverečných kilometroch berlínskej horúčavy sa zaťal, predstihol trojicu súperov a do cieľa prišiel druhý.
„Toto striebro má pre mňa cenu zlata. Po tom všetkom, čím som si prešiel na trati i mimo nej, je to veľká satisfakcia. Prežívam rovnaké emócie ako pri zlate pred dvomi rokmi v Riu. Aj tam som išiel na hranici svojich možností. Je to pre mňa tretia najcennejšia medaila – po zlate na majstrovstvách sveta v Pekingu 2015 a ostatnej olympiáde,“ pripomenul svoj triumf spred dvoch rokov.
Na hrách v Tokiu 2020 bude zlato z Ria de Janiero obhajovať. Budú to jedny z jeho posledných pretekov v kariére.